Takmer hodvábny 3-paslík,
s otráveným výrazom v tvári, sedel na veľkom balvane a hral na
španielke vianočné koledy.
Tóny sa ozývali po celej
čistinke a upútali pozornosť viacerých lesných živočíchov. Zastali viacmenej na okraji
lesného porastu, akoby boli neustále v strehu a v prípade
nebezpečenstva mohli okamžite zmiznúť v šere lesa. Len veľké lesné mravce
(zákonom chránené) si hudbu nevšímali, ale to nikoho neudivovalo, pretože bolo
všeobecne známe, že mravce, rovnako ako ostatný hmyz, nemajú hudobný sluch.
Navyše, bolo už relatívne chladno a zablúdené posledné mravce sa ponáhľali
dolu do podzemných poschodí mravmesta. Stáli tam vedľa seba jelenie
a srnčie spoločenstvá, v tesnej blízkosti medvedej rodinky
a rozličnej drobnej hávede a nehávede. Z druhej strany maxipaslíka,
ktorý hral distingvovane na stereofónny ozembuch, postávali takmer priesvitné víly,
polovíly a skorovíly. Dobehla aj malá žabia víla s husličkami na
chrbte, ktorá sa o celom podujatí dozvedela až z tvároknihy a len čo
sa vydýchala, pripojila sa tiež k nezvyčajnému improvizovanému
predvianočnému koncertu.
Skorohodvábny 3-paslík
časom celkom nenápadne a plynule
prešiel do džezovejšieho rytmu, ba aj tempo sa zvýšilo. To však začalo
spôsobovať problémy ozembuchistovi, ktorý radšej prestal šramotiť. Keď nakoniec odišiel, nikomu
maxipaslík vlastne nechýbal. Veveričky na stromoch zacítili príležitosť realizovať
sa a začali synchronizovane klepotať niečím tvrdým. Žabovíla sa priblížila
viacej k 3-paslíkovi a ako na
povel začalo strunové duo hrať Ave Máriu. Hubíkovia si potajomky
utierali slzy dojatia – táto skladba ich vždy dostala. Škriatkovia
a škratovia sedeli v nevídanej vzájomnej zhode medzi suchými zvyškami
repíka.
Obecenstvo skoro ani
nedýchalo pri počúvaní tónov, ktoré sa v lesných priestoroch až tak často
počuť nedajú. Väčšinou si v lese mohli vypočuť len opité vyspevovanie
siedmich trpáčikov a následné hubovanie Snehulienky, ktorá ich vždy
vyhrešila za to, že vylôchali sami naraz všetku medovinu a jej sa tak
neušlo. Nemohla sa hnevať na Medulienku, ktorá to myslela dobre, ale dohodla sa
s ňou, že odteraz bude nosievať medovinu iba Snehulienke a tá
z nej (ak zostane) pridelí po štamprlíku aj trpáčikom. Niežeby sa
Snehulienka z toho moku neopila, ale vyspevovala si len šeptom, aby nikto
nevedel, že je tiež závislá od alkoholu. Okrem toho spievala falošne,
i keď s citom.
Práve keď doznievala
najznámejšia vianočná skladba na svete – Stille Nacht, heilige Nacht –
nadobudol takmer hodvábny 3-paslík dojem, že sa začalo zemetrasenie. Čoskoro sa
však presvedčil, že je to len skalotrasenie. Balvan, na ktorom sedel, sa začal
hýbať a nakoniec sa postavil. Bol to totiž troll Skalinčiak, prezývaný
Balvan. Takto nenásilne ukončil hudobnú produkciu a s primeraným
dupotom, až šišky a posledné zabudnuté bukvice padali, sa nenápadne
vzdialil. Snehulienka začala tlieskať ako prvá a postupne sa k nej
pridali živočíchy, ktoré mali tiež ruky. Bolo by totiž nerozumné očakávať, ža
začnú kopýtkami tlieskať napríklad srnky...
Polichotený 3-paslík aj
žabia víla sa uklonili a zbalili si fidlátka. Obecenstco sa pomaly
rozchádzalo a keď už zostala čistinka celkom prázdna, zliezol
z posedu aj Epoi s celkom zdrevenenými nohami a tiež sa pobral domov,
do zámku.
V ušiach mu zneli slová: „Zima, zima tu je,
sniežik poletuje;
sniežik, pole,
tuje...“
Zahvízdal na Hatšepsovet,
ktorá sa obďaleč pásla na zvyškoch vegetácie, vysadol na ňu a miernym poklusom sa
presúval do rodinného sídla. Bol celkom rád, že sa Skalinčiak prebral
z letargie dosť zavčasu na to, aby sa Epoi dostal do zámku ešte za vidna.
Niežeby sa bál tmy, ale v šere horšie videl a nerád by spôsobil
svojej obľúbenej kobylke zbytočne nejaké zranenie. A zase nechcel sa
presúšať pred skorohodvábnym 3-paslíkom, pretože začal nadobúdať pocit, že ten ho už (ktovie z akého dôvodu?) nechce ani
len vidieť..
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára