http://youtu.be/zzDUi_L6MzA
Môže byť..
24. 3. 2013
18. 3. 2013
Steporis / Tam za štrekou
Keď do nej vnikol, začala sa
tak zvláštne pohybovať a krútiť.
Epoi zostal zmätený. Nemal
predtým žiadnu skúsenosť s pohlavným stykom a pomyslel si, že aj on
by sa zrejme mal takisto začať krútiť.. Vzápätí ho však partnerka vyviedla
z omylu. Bola síce mladšia než on, ale skúsenejšia. „No hýb sa!“
ozvala sa po jeho niekoľkých nerozhodných pohyboch. Zahanbený Epoi sa konečne
pustil napodobňovať s dobrákom pohyb piestu vo valci. Anatomická stavba oboch
pohlaví mu koniec koncov ani veľa iných možností pohybu nedovoľovala.
Na túto epizódu
z počiatkov jeho ľúbostného života si spomenul, keď sa chystal oholiť. Aj
vtedy sa dôkladne oholil a až potom sa pustil objavovať zákutia ženského
tela. Atmosféra zintímnela a trapas pri tréningu budúceho opeľovania sa
mohol naplno rozbehnúť. Teraz však nemal pred sebou lákavú perspektívu
sexuálnych zábaviek, ale oveľa prozaickejšiu návštevu lekára, ktorý si ho
objednal na preventívnu lekársku prehliadku.
Odrazu začul akési syčanie
a šušťanie, ale nevedel lokalizovať zdroj zvuku. Zašiel preto do WC, kde
sa mohla prederaviť alebo odpojiť hadička splachovača. Zažil už pred pár rokmi
podobnú situáciu. Zobudilo ho vtedy v noci dosť husté kvapkanie vody.
Pomyslel si, že zrejme zle zatvoril kohútik s teplou vodou. Vstal, aby ho
pritiahol lepšie. Ako sa blížil ku kuchynskému kútu, ucítil jemný odpor pri
chôdzi a vzápätí začul čľapkanie vody. Prešiel preto do WC, ale tam sa
nedalo ani stúpiť! Voda hučala zhora ako v sprche.. Hodil si na seba župan
a vyšiel von s tým, že upozorní suseda nad sebou, že ho vytápa. Sused
bol však hore a podarilo sa mu zistiť, že voda uniká ešte o poschodie
vyššie. Zašli teda obaja na ďalšie podlažie a dovtedy búchali na dvere, pokiaľ
im nešťastný horný sused neotvoril.
Stál tam ako kôpka nešťastia,
celkom dezorientovaný, so šiltovkou na hlave a oznamoval im, že mu tečie
voda... Sused, ktorý býval nad Epoiom, vošiel dnu, otvoril dvere do WC a zatvoril
prívod studenej vody. Voda však potroche pritekala a kvapkala až do rána.
A práve spomienku na túto striekajúcu vodu pripomenul Epoiovi ten syčivý
zvuk. Nebál sa, že by niekoho vytopil, veď mal dolný byt, ale nachádzala sa pod
ním akási dielňa záhadného určenia s ešte záhadnejším majiteľom. WC však
bolo v poriadku. Vrátil sa teda do kúpeľne a chcel si natrieť na tvár
penu na holenie.
A v tej chvíli mu
bolo všetko jasné! Okolo nádobky sa vytvárali stále väčšie mračná a či
vankúše z peny, ktorá unikala z nejakého nevysvetliteľného otvoru
v dolnej časti tlakovej nádobky.. Podobné niečo v živote nezažil! Naberal
si teda prstami z tých obláčikov penu, aby ešte aspoň raz mal z nej
osoh.
Po absolvovaní lekárskej
prehliadky sa vybral na námestie poobzerať si výklady. Najradšej mal ten
s knihami. Kedysi pred ním vydržal stáť aj pol hodiny. Teraz to už nebola
pravda, pretože polovica z vyložených kníh boli šmejdy, ktoré však držali
kníkupectvo nad vodou a dovoľovali obchodníčke predávať aj hodnotné knihy.
Ako tam tak stál
a predstavoval si, ktorú knihu by si kúpil, ktosi ho pozdravil. Otočil sa
a uvidel bývalého spolužiaka zo strednej. Bol to zvláštny rozhovor.
Spolužiak sa pýtal na novoty v meste a Epoi mu len odpovedal. Až to
nakoniec Epoiovi nedalo a spýtal sa ho: „A kde ty teraz bývaš,
keď o ničom novom v Riťsvete nevieš?“ Spolužiak sa len smutne
pousmial a odvetil: „Tam hore, za štrekou...“ Epoiovi prebehol mráz
po chrbte. V miestnom žargóne „za štrekou“ znamenalo na cintoríne, pretože
okrem cintorína tam už nič iné ľudskou rukou vytvorené nebolo..
9. 3. 2013
Steporis / Petruška a býčie žľazy
„Už mám len desať dní do
Vianoc!“ – uvedomil si prekvapený, keď
ráno vstával z postele. V skutočnosti tých dní bolo ešte dvanásť, ale
dva z nich, bohužiaľ, musel stráviť čakaním u lekárov. Pustil sa teda
do odstraňovania najrôznejších predmetov, väčšinou papierových smetí, ale aj
rozbitého taniera, z podlahy. V tom najbolestivejšom období nebol
schopný ani papier zodvihnúť z podlahy – len za cenu krutej bolesti.
A to mu nestálo za tú námahu. Celkom sa potešil, že už dokáže vykonávať
skoro všetky činnosti bez väčšej bolesti. Ako málo stačí niekedy človeku ku
šťastiu!
Spomenul si na jeden príklad
z obdobia, keď bol ešte školák na základnej škole. Bývali vtedy na
Ostravsku. Jedného dňa poslala mama Epoia po niečo do pivnice. Prišiel dolu
a videl, že sa v priestoroch pivníc svieti. Bolo to len také svetlo,
ako za dušičky, ale stačilo na orientáciu. Pri vlastnej pivničke si už potom
každý z nájomníkov rozsvietil to svoje. Celkom na konci stredovej chodbičky sa
pohybovali akísi ľudia. Tých si však Epoi nevšímal, bol sústredený na to, aby
v tom sliepňajúcom osvetlení našiel ich pivnicu. Preto ani nerozumel tomu,
čo hovorili, a to dosť nahlas. Vo chvíli, keď už predsa začal vnímať ich
reč, bolo neskoro. Znenazdajky sa prepadol do akejsi jamy či žumpy,
z ktorej bol odstránený poklop. Ich upozornenia mu už v tej chvíli
neboli na nič. Až po chvíli si uvedomil, že mu išlo o život. Zachytil sa
totiž o okraj odtokovej jamy bradou. Iba pomocou rúk by sa nebol udržal.
Prakticky celý, až po krk, bol ponorený v čomsi lepkavom, studenom
a zapáchajúcom.
Pribehli muži, tí istí, ktorí
predtým poklop odstránili a kontrolovali tam stav kanalizácie
a pomohli mu vytiahnuť sa z toho magľajzu. Milému Epoiovi nezostávalo
nič iné, len sa vrátiť do bytu bez toho, čo mal z pivnice priniesť. Ako
tak kráčal po schodoch až na to ich podlažie, odpadávali z neho
nedefinovateľné kusy blata a zanechávali výrazné stopy na schodišti.
Oproti nemu išla dievčina, ktorá bývala ešte vyššie a keď zbadala
neskutočný zjav, vyslovila s užasnutým výrazom v tvári len jedno slovo: „petruška!“
Potom sa pustila do behu a chichotala sa, koľko jej sily stačili. Epoi
nerozumel, čo mu to povedala. Až oveľa neskôr sa dozvedel, že tak miestni
obyvatelia nazývajú petržlen. Keď mu mama otvorila dvere, skoro odpadla...
Aj vtedy mu stačilo celkom
málo ku šťastiu – bol šťastný, že to prežil, a to dokonca bez väčšej ujmy
na zdraví. Keby bol býval vtedy dospelý, asi by bol išiel za niektorým
z tých chlapov, ktorí večne vonku na dvore hrávali karty a popíjali
pritom nedefinovateľný alkoholický nápoj, ktorý nazývali v tamojšom nárečí
„sračkol“ a bol by si od nich vypýtal za pohár na upokojenie nervov. Takto
však sa musel so všetkým vysporiadať
sám. Príhoda sa vďaka tomu dievčaťu rýchlo rozšírila po okolí a od tých
čias ho väčšina detí zo susedstva nazývala „petruška“...
× × × × ×
„To sú obrovské bujačie
vajcia!“
- prekvapil sa Epoi, keď
ich chcel dať do plašky a ledva sa mu do nej zmestili. Pred pár týždňami
sledoval v televízii reláciu, kde známy kuchár Jaroslav, pôvodom
z Moravy, varil jedlá z tejto suroviny. Epoi dostal chuť ochutnať
vychvaľovanú dobrotu. Ešte nikdy také niečo nejedol. Niežeby nemal príležitosť,
ale keď to kedysi (to bol ešte chlapec) priniesol otec z bitúnku domov a uvaril
to, jedol ich len on a Epoiovi mladší bratia.
V pojazdnej predajni
mäsa, kde predávali o niečo lacnejšie než v kamenných predajniach, sa
spýtal predavačky na býčie žľazy. Prisľúbila mu, že o dva týždne mu
privezú ozdobu už nebohého býka. A tak sa stalo, že ich teraz ledva
nadžgal do tašky. Keby nebol plast trochu povolil, veru by bol musel dať každé
vajce zvlášť do jednej...
Čosi ho vyrušilo
z obdivovanie maxižliaz – bol to filtrát, ktorý sa pýtal von. Ešte pod
vplyvom sna sa podvedome bránil stratiť také veľké býčie žľazy, ale realita
bola neúprosná. Uvedomil si, že to by museli byť slonie žľazy, keď si spomenul
na film, kde roztúžený sloní samec sa
chystal spojiť so samicou a pod bruchom sa mu hompáľalo 1,5 m dlhé
a možno 25 cm hrubé potrubie. Zároveň si s ľútosťou uvedomil, že
prisľúbenú špecialitu mu majú priviezť s predajňou až o týždeň.
Keď si opäť ľahol, premýšľal,
či sa mu bude zase snívať pokračovanie, alebo niečo iné. Býčie žľazy sa tam
už nevyskytovali, ale Epoi sa akýmsi činom stretol s televíznym kuchárom
a presviedčal ho, že oni dvaja sú predsa menovci. „Ako to, veď ty si
Pavel!“ – čudoval sa Jaroslav. „No dobre, ale môj starý otec bol Čech
a priezvisko mal Jaroušek. “Keby sa priezvisko nededilo len po
otcovi, ale aj po mame (koniec koncov to je len konvencia), bol by som
Jaroušek. Ty si Jaroušek a ja by som bol tiež. Nedôleží, že u teba by
to bolo krstné meno a u mňa priezvisko“. :-)
Sny majú svoju vnútornú
logiku, ktorú človek v bdelom stave spravidla nechápe. Spomenul si na
otca, ako ho vtedy nahováral, aby aspoň ochutnal tie žľazy, ale Epoi nechcel.
Keby nebol vedel, čo je, určite by mu to bolo aj chutilo. Predsudky však majú
niekedy dlhé trvanie. Nikdy by nebol povedal, že si raz dobrovoľne bude chcieť
kúpiť a uvariť také čosi... Spomenul si aj na to, ako otec dostal infarkt
a nemohol sa ani len na posteli obrátiť bez toho, že by si najprv nedal
pod jazyk nitroglycerín. Bolo to v zime, jeho rodičia bývali v dome,
ktorý si postavili v rekreačnej oblasti, šesť-sedem km od Riťsvety, kam
však nebolo celkom jednoduché cestovať – najmä v tomto ročnom období. Epoi
začal preto dvakrát týždenne chodiť k rodičom, aby im nanosil do takej
obrovskej kartónovej škatule narúbané drevo, ktorým (popri uhlí) kúrili. Ani
raz mu nezišlo na um, že by sa mal striedať s oboma mladšími bratmi
v starosti o teplo pre rodičov. Jednoducho potrebovali pomoc, tak
pomáhal. Veď to boli jeho rodičia. Keby bol mal v minulosti akúkoľvek
nezhodu s nimi (všeličo sa prihodí), tak to nemohlo ovplyvniť jeho lásku
k nim. A toto bol spôsob, ako im to vedel dať najavo.
Stalo sa však, že (už
spomenutý) Listus Topolieska, v tom čase vedúci klubu mládeže, potreboval,
aby ho Epoi zastúpil na nejakom podujatí mimo Riťsvety. Problém bol v tom,
že sa to časovo krylo s tou pravidelnou pomocou rodičom. Listo ho
ubezpečil, že to vybaví u najmladšieho Epoiovho brata. Raz predsa môže
zaskočiť a pomôcť rodičom aj on. Tak sa aj stalo. Až po rokoch sa Epoiovi
Listo priznal, ako veľmi vtedy nechcel jeho brat Arian zájsť k rodičom
a nanosiť im drevo i uhlie...
2. 3. 2013
Steporis / Koncert v lese
Takmer hodvábny 3-paslík,
s otráveným výrazom v tvári, sedel na veľkom balvane a hral na
španielke vianočné koledy.
Tóny sa ozývali po celej
čistinke a upútali pozornosť viacerých lesných živočíchov. Zastali viacmenej na okraji
lesného porastu, akoby boli neustále v strehu a v prípade
nebezpečenstva mohli okamžite zmiznúť v šere lesa. Len veľké lesné mravce
(zákonom chránené) si hudbu nevšímali, ale to nikoho neudivovalo, pretože bolo
všeobecne známe, že mravce, rovnako ako ostatný hmyz, nemajú hudobný sluch.
Navyše, bolo už relatívne chladno a zablúdené posledné mravce sa ponáhľali
dolu do podzemných poschodí mravmesta. Stáli tam vedľa seba jelenie
a srnčie spoločenstvá, v tesnej blízkosti medvedej rodinky
a rozličnej drobnej hávede a nehávede. Z druhej strany maxipaslíka,
ktorý hral distingvovane na stereofónny ozembuch, postávali takmer priesvitné víly,
polovíly a skorovíly. Dobehla aj malá žabia víla s husličkami na
chrbte, ktorá sa o celom podujatí dozvedela až z tvároknihy a len čo
sa vydýchala, pripojila sa tiež k nezvyčajnému improvizovanému
predvianočnému koncertu.
Skorohodvábny 3-paslík
časom celkom nenápadne a plynule
prešiel do džezovejšieho rytmu, ba aj tempo sa zvýšilo. To však začalo
spôsobovať problémy ozembuchistovi, ktorý radšej prestal šramotiť. Keď nakoniec odišiel, nikomu
maxipaslík vlastne nechýbal. Veveričky na stromoch zacítili príležitosť realizovať
sa a začali synchronizovane klepotať niečím tvrdým. Žabovíla sa priblížila
viacej k 3-paslíkovi a ako na
povel začalo strunové duo hrať Ave Máriu. Hubíkovia si potajomky
utierali slzy dojatia – táto skladba ich vždy dostala. Škriatkovia
a škratovia sedeli v nevídanej vzájomnej zhode medzi suchými zvyškami
repíka.
Obecenstvo skoro ani
nedýchalo pri počúvaní tónov, ktoré sa v lesných priestoroch až tak často
počuť nedajú. Väčšinou si v lese mohli vypočuť len opité vyspevovanie
siedmich trpáčikov a následné hubovanie Snehulienky, ktorá ich vždy
vyhrešila za to, že vylôchali sami naraz všetku medovinu a jej sa tak
neušlo. Nemohla sa hnevať na Medulienku, ktorá to myslela dobre, ale dohodla sa
s ňou, že odteraz bude nosievať medovinu iba Snehulienke a tá
z nej (ak zostane) pridelí po štamprlíku aj trpáčikom. Niežeby sa
Snehulienka z toho moku neopila, ale vyspevovala si len šeptom, aby nikto
nevedel, že je tiež závislá od alkoholu. Okrem toho spievala falošne,
i keď s citom.
Práve keď doznievala
najznámejšia vianočná skladba na svete – Stille Nacht, heilige Nacht –
nadobudol takmer hodvábny 3-paslík dojem, že sa začalo zemetrasenie. Čoskoro sa
však presvedčil, že je to len skalotrasenie. Balvan, na ktorom sedel, sa začal
hýbať a nakoniec sa postavil. Bol to totiž troll Skalinčiak, prezývaný
Balvan. Takto nenásilne ukončil hudobnú produkciu a s primeraným
dupotom, až šišky a posledné zabudnuté bukvice padali, sa nenápadne
vzdialil. Snehulienka začala tlieskať ako prvá a postupne sa k nej
pridali živočíchy, ktoré mali tiež ruky. Bolo by totiž nerozumné očakávať, ža
začnú kopýtkami tlieskať napríklad srnky...
Polichotený 3-paslík aj
žabia víla sa uklonili a zbalili si fidlátka. Obecenstco sa pomaly
rozchádzalo a keď už zostala čistinka celkom prázdna, zliezol
z posedu aj Epoi s celkom zdrevenenými nohami a tiež sa pobral domov,
do zámku.
V ušiach mu zneli slová: „Zima, zima tu je,
sniežik poletuje;
sniežik, pole,
tuje...“
Zahvízdal na Hatšepsovet,
ktorá sa obďaleč pásla na zvyškoch vegetácie, vysadol na ňu a miernym poklusom sa
presúval do rodinného sídla. Bol celkom rád, že sa Skalinčiak prebral
z letargie dosť zavčasu na to, aby sa Epoi dostal do zámku ešte za vidna.
Niežeby sa bál tmy, ale v šere horšie videl a nerád by spôsobil
svojej obľúbenej kobylke zbytočne nejaké zranenie. A zase nechcel sa
presúšať pred skorohodvábnym 3-paslíkom, pretože začal nadobúdať pocit, že ten ho už (ktovie z akého dôvodu?) nechce ani
len vidieť..
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)