Tennessee Waltz

http://youtu.be/zzDUi_L6MzA

Môže byť..

Steporis / Tam za štrekou

Keď do nej vnikol, začala sa tak zvláštne pohybovať a krútiť.

Epoi zostal zmätený. Nemal predtým žiadnu skúsenosť s pohlavným stykom a pomyslel si, že aj on by sa zrejme mal takisto začať krútiť.. Vzápätí ho však partnerka vyviedla z omylu. Bola síce mladšia než on, ale skúsenejšia. „No hýb sa!“ ozvala sa po jeho niekoľkých nerozhodných pohyboch. Zahanbený Epoi sa konečne pustil napodobňovať s dobrákom pohyb piestu vo valci. Anatomická stavba oboch pohlaví mu koniec koncov ani veľa iných možností pohybu nedovoľovala.

Na túto epizódu z počiatkov jeho ľúbostného života si spomenul, keď sa chystal oholiť. Aj vtedy sa dôkladne oholil a až potom sa pustil objavovať zákutia ženského tela. Atmosféra zintímnela a trapas pri tréningu budúceho opeľovania sa mohol naplno rozbehnúť. Teraz však nemal pred sebou lákavú perspektívu sexuálnych zábaviek, ale oveľa prozaickejšiu návštevu lekára, ktorý si ho objednal na preventívnu lekársku prehliadku.

Odrazu začul akési syčanie a šušťanie, ale nevedel lokalizovať zdroj zvuku. Zašiel preto do WC, kde sa mohla prederaviť alebo odpojiť hadička splachovača. Zažil už pred pár rokmi podobnú situáciu. Zobudilo ho vtedy v noci dosť husté kvapkanie vody. Pomyslel si, že zrejme zle zatvoril kohútik s teplou vodou. Vstal, aby ho pritiahol lepšie. Ako sa blížil ku kuchynskému kútu, ucítil jemný odpor pri chôdzi a vzápätí začul čľapkanie vody. Prešiel preto do WC, ale tam sa nedalo ani stúpiť! Voda hučala zhora ako v sprche.. Hodil si na seba župan a vyšiel von s tým, že upozorní suseda nad sebou, že ho vytápa. Sused bol však hore a podarilo sa mu zistiť, že voda uniká ešte o poschodie vyššie. Zašli teda obaja na ďalšie podlažie a dovtedy búchali na dvere, pokiaľ im nešťastný horný sused neotvoril.

Stál tam ako kôpka nešťastia, celkom dezorientovaný, so šiltovkou na hlave a oznamoval im, že mu tečie voda... Sused, ktorý býval nad Epoiom, vošiel dnu, otvoril dvere do WC a zatvoril prívod studenej vody. Voda však potroche pritekala a kvapkala až do rána. A práve spomienku na túto striekajúcu vodu pripomenul Epoiovi ten syčivý zvuk. Nebál sa, že by niekoho vytopil, veď mal dolný byt, ale nachádzala sa pod ním akási dielňa záhadného určenia s ešte záhadnejším majiteľom. WC však bolo v poriadku. Vrátil sa teda do kúpeľne a chcel si natrieť na tvár penu na holenie.

A v tej chvíli mu bolo všetko jasné! Okolo nádobky sa vytvárali stále väčšie mračná a či vankúše z peny, ktorá unikala z nejakého nevysvetliteľného otvoru v dolnej časti tlakovej nádobky.. Podobné niečo v živote nezažil! Naberal si teda prstami z tých obláčikov penu, aby ešte aspoň raz mal z nej osoh.

Po absolvovaní lekárskej prehliadky sa vybral na námestie poobzerať si výklady. Najradšej mal ten s knihami. Kedysi pred ním vydržal stáť aj pol hodiny. Teraz to už nebola pravda, pretože polovica z vyložených kníh boli šmejdy, ktoré však držali kníkupectvo nad vodou a dovoľovali obchodníčke predávať aj hodnotné knihy.

Ako tam tak stál a predstavoval si, ktorú knihu by si kúpil, ktosi ho pozdravil. Otočil sa a uvidel bývalého spolužiaka zo strednej. Bol to zvláštny rozhovor. Spolužiak sa pýtal na novoty v meste a Epoi mu len odpovedal. Až to nakoniec Epoiovi nedalo a spýtal sa ho: „A kde ty teraz bývaš, keď o ničom novom v Riťsvete nevieš?“ Spolužiak sa len smutne pousmial a odvetil: „Tam hore, za štrekou...“ Epoiovi prebehol mráz po chrbte. V miestnom žargóne „za štrekou“ znamenalo na cintoríne, pretože okrem cintorína tam už nič iné ľudskou rukou vytvorené nebolo..

Steporis / Petruška a býčie žľazy

„Už mám len desať dní do Vianoc!“ – uvedomil si prekvapený, keď ráno vstával z postele. V skutočnosti tých dní bolo ešte dvanásť, ale dva z nich, bohužiaľ, musel stráviť čakaním u lekárov. Pustil sa teda do odstraňovania najrôznejších predmetov, väčšinou papierových smetí, ale aj rozbitého taniera, z podlahy. V tom najbolestivejšom období nebol schopný ani papier zodvihnúť z podlahy – len za cenu krutej bolesti. A to mu nestálo za tú námahu. Celkom sa potešil, že už dokáže vykonávať skoro všetky činnosti bez väčšej bolesti. Ako málo stačí niekedy človeku ku šťastiu!

Spomenul si na jeden príklad z obdobia, keď bol ešte školák na základnej škole. Bývali vtedy na Ostravsku. Jedného dňa poslala mama Epoia po niečo do pivnice. Prišiel dolu a videl, že sa v priestoroch pivníc svieti. Bolo to len také svetlo, ako za dušičky, ale stačilo na orientáciu. Pri vlastnej pivničke si už potom každý z nájomníkov rozsvietil to svoje. Celkom na konci stredovej chodbičky sa pohybovali akísi ľudia. Tých si však Epoi nevšímal, bol sústredený na to, aby v tom sliepňajúcom osvetlení našiel ich pivnicu. Preto ani nerozumel tomu, čo hovorili, a to dosť nahlas. Vo chvíli, keď už predsa začal vnímať ich reč, bolo neskoro. Znenazdajky sa prepadol do akejsi jamy či žumpy, z ktorej bol odstránený poklop. Ich upozornenia mu už v tej chvíli neboli na nič. Až po chvíli si uvedomil, že mu išlo o život. Zachytil sa totiž o okraj odtokovej jamy bradou. Iba pomocou rúk by sa nebol udržal. Prakticky celý, až po krk, bol ponorený v čomsi lepkavom, studenom a zapáchajúcom.

Pribehli muži, tí istí, ktorí predtým poklop odstránili a kontrolovali tam stav kanalizácie a pomohli mu vytiahnuť sa z toho magľajzu. Milému Epoiovi nezostávalo nič iné, len sa vrátiť do bytu bez toho, čo mal z pivnice priniesť. Ako tak kráčal po schodoch až na to ich podlažie, odpadávali z neho nedefinovateľné kusy blata a zanechávali výrazné stopy na schodišti. Oproti nemu išla dievčina, ktorá bývala ešte vyššie a keď zbadala neskutočný zjav, vyslovila s užasnutým výrazom v tvári len jedno slovo: „petruška!“ Potom sa pustila do behu a chichotala sa, koľko jej sily stačili. Epoi nerozumel, čo mu to povedala. Až oveľa neskôr sa dozvedel, že tak miestni obyvatelia nazývajú petržlen. Keď mu mama otvorila dvere, skoro odpadla...

Aj vtedy mu stačilo celkom málo ku šťastiu – bol šťastný, že to prežil, a to dokonca bez väčšej ujmy na zdraví. Keby bol býval vtedy dospelý, asi by bol išiel za niektorým z tých chlapov, ktorí večne vonku na dvore hrávali karty a popíjali pritom nedefinovateľný alkoholický nápoj, ktorý nazývali v tamojšom nárečí „sračkol“ a bol by si od nich vypýtal za pohár na upokojenie nervov. Takto však sa musel so všetkým  vysporiadať sám. Príhoda sa vďaka tomu dievčaťu rýchlo rozšírila po okolí a od tých čias ho väčšina detí zo susedstva nazývala „petruška“...

× × × × ×

„To sú obrovské bujačie vajcia!“

- prekvapil sa Epoi, keď ich chcel dať do plašky a ledva sa mu do nej zmestili. Pred pár týždňami sledoval v televízii reláciu, kde známy kuchár Jaroslav, pôvodom z Moravy, varil jedlá z tejto suroviny. Epoi dostal chuť ochutnať vychvaľovanú dobrotu. Ešte nikdy také niečo nejedol. Niežeby nemal príležitosť, ale keď to kedysi (to bol ešte chlapec) priniesol otec z bitúnku domov a uvaril to, jedol ich len on a Epoiovi mladší bratia.

V pojazdnej predajni mäsa, kde predávali o niečo lacnejšie než v kamenných predajniach, sa spýtal predavačky na býčie žľazy. Prisľúbila mu, že o dva týždne mu privezú ozdobu už nebohého býka. A tak sa stalo, že ich teraz ledva nadžgal do tašky. Keby nebol plast trochu povolil, veru by bol musel dať každé vajce zvlášť do jednej...

Čosi ho vyrušilo z obdivovanie maxižliaz – bol to filtrát, ktorý sa pýtal von. Ešte pod vplyvom sna sa podvedome bránil stratiť také veľké býčie žľazy, ale realita bola neúprosná. Uvedomil si, že to by museli byť slonie žľazy, keď si spomenul na film, kde roztúžený sloní samec  sa chystal spojiť so samicou a pod bruchom sa mu hompáľalo 1,5 m dlhé a možno 25 cm hrubé potrubie. Zároveň si s ľútosťou uvedomil, že prisľúbenú špecialitu mu majú priviezť s predajňou až o týždeň.

Keď si opäť ľahol, premýšľal, či sa mu bude zase snívať pokračovanie, alebo niečo iné. Býčie žľazy sa tam už nevyskytovali, ale Epoi sa akýmsi činom stretol s televíznym kuchárom a presviedčal ho, že oni dvaja sú predsa menovci. „Ako to, veď ty si Pavel!“ – čudoval sa Jaroslav. „No dobre, ale môj starý otec bol Čech a priezvisko mal Jaroušek. “Keby sa priezvisko nededilo len po otcovi, ale aj po mame (koniec koncov to je len konvencia), bol by som Jaroušek. Ty si Jaroušek a ja by som bol tiež. Nedôleží, že u teba by to bolo krstné meno a u mňa priezvisko“. :-)

Sny majú svoju vnútornú logiku, ktorú človek v bdelom stave spravidla nechápe. Spomenul si na otca, ako ho vtedy nahováral, aby aspoň ochutnal tie žľazy, ale Epoi nechcel. Keby nebol vedel, čo je, určite by mu to bolo aj chutilo. Predsudky však majú niekedy dlhé trvanie. Nikdy by nebol povedal, že si raz dobrovoľne bude chcieť kúpiť a uvariť také čosi... Spomenul si aj na to, ako otec dostal infarkt a nemohol sa ani len na posteli obrátiť bez toho, že by si najprv nedal pod jazyk nitroglycerín. Bolo to v zime, jeho rodičia bývali v dome, ktorý si postavili v rekreačnej oblasti, šesť-sedem km od Riťsvety, kam však nebolo celkom jednoduché cestovať – najmä v tomto ročnom období. Epoi začal preto dvakrát týždenne chodiť k rodičom, aby im nanosil do takej obrovskej kartónovej škatule narúbané drevo, ktorým (popri uhlí) kúrili. Ani raz mu nezišlo na um, že by sa mal striedať s oboma mladšími bratmi v starosti o teplo pre rodičov. Jednoducho potrebovali pomoc, tak pomáhal. Veď to boli jeho rodičia. Keby bol mal v minulosti akúkoľvek nezhodu s nimi (všeličo sa prihodí), tak to nemohlo ovplyvniť jeho lásku k nim. A toto bol spôsob, ako im to vedel dať najavo.

Stalo sa však, že (už spomenutý) Listus Topolieska, v tom čase vedúci klubu mládeže, potreboval, aby ho Epoi zastúpil na nejakom podujatí mimo Riťsvety. Problém bol v tom, že sa to časovo krylo s tou pravidelnou pomocou rodičom. Listo ho ubezpečil, že to vybaví u najmladšieho Epoiovho brata. Raz predsa môže zaskočiť a pomôcť rodičom aj on. Tak sa aj stalo. Až po rokoch sa Epoiovi Listo priznal, ako veľmi vtedy nechcel jeho brat Arian zájsť k rodičom a nanosiť im drevo i uhlie...

Steporis / Koncert v lese

Takmer hodvábny 3-paslík, s otráveným výrazom v tvári, sedel na veľkom balvane a hral na španielke vianočné koledy.

Tóny sa ozývali po celej čistinke a upútali pozornosť viacerých lesných  živočíchov. Zastali viacmenej na okraji lesného porastu, akoby boli neustále v strehu a v prípade nebezpečenstva mohli okamžite zmiznúť v šere lesa. Len veľké lesné mravce (zákonom chránené) si hudbu nevšímali, ale to nikoho neudivovalo, pretože bolo všeobecne známe, že mravce, rovnako ako ostatný hmyz, nemajú hudobný sluch. Navyše, bolo už relatívne chladno a zablúdené posledné mravce sa ponáhľali dolu do podzemných poschodí mravmesta. Stáli tam vedľa seba jelenie a srnčie spoločenstvá, v tesnej blízkosti medvedej rodinky a rozličnej drobnej hávede a nehávede. Z druhej strany maxipaslíka, ktorý hral distingvovane na stereofónny  ozembuch, postávali takmer priesvitné víly, polovíly a skorovíly. Dobehla aj malá žabia víla s husličkami na chrbte, ktorá sa o celom podujatí dozvedela až z tvároknihy a len čo sa vydýchala, pripojila sa tiež k nezvyčajnému improvizovanému predvianočnému  koncertu.

Skorohodvábny 3-paslík časom  celkom nenápadne a plynule prešiel do džezovejšieho rytmu, ba aj tempo sa zvýšilo. To však začalo spôsobovať problémy ozembuchistovi, ktorý radšej prestal  šramotiť. Keď nakoniec odišiel, nikomu maxipaslík vlastne nechýbal. Veveričky na stromoch zacítili príležitosť realizovať sa a začali synchronizovane klepotať niečím tvrdým. Žabovíla sa priblížila viacej k 3-paslíkovi a ako na  povel začalo strunové duo hrať Ave Máriu. Hubíkovia si potajomky utierali slzy dojatia – táto skladba ich vždy dostala. Škriatkovia a škratovia sedeli v nevídanej vzájomnej zhode medzi suchými zvyškami repíka.

Obecenstvo skoro ani nedýchalo pri počúvaní tónov, ktoré sa v lesných priestoroch až tak často počuť nedajú. Väčšinou si v lese mohli vypočuť len opité vyspevovanie siedmich trpáčikov a následné hubovanie Snehulienky, ktorá ich vždy vyhrešila za to, že vylôchali sami naraz všetku medovinu a jej sa tak neušlo. Nemohla sa hnevať na Medulienku, ktorá to myslela dobre, ale dohodla sa s ňou, že odteraz bude nosievať medovinu iba Snehulienke a tá z nej (ak zostane) pridelí po štamprlíku aj trpáčikom. Niežeby sa Snehulienka z toho moku neopila, ale vyspevovala si len šeptom, aby nikto nevedel, že je tiež závislá od alkoholu. Okrem toho spievala falošne, i keď  s citom.

Práve keď doznievala najznámejšia vianočná skladba na svete – Stille Nacht, heilige Nacht – nadobudol takmer hodvábny 3-paslík dojem, že sa začalo zemetrasenie. Čoskoro sa však presvedčil, že je to len skalotrasenie. Balvan, na ktorom sedel, sa začal hýbať a nakoniec sa postavil. Bol to totiž troll Skalinčiak, prezývaný Balvan. Takto nenásilne ukončil hudobnú produkciu a s primeraným dupotom, až šišky a posledné zabudnuté bukvice padali, sa nenápadne vzdialil. Snehulienka začala tlieskať ako prvá a postupne sa k nej pridali živočíchy, ktoré mali tiež ruky. Bolo by totiž nerozumné očakávať, ža začnú kopýtkami tlieskať napríklad srnky...

Polichotený 3-paslík aj žabia víla sa uklonili a zbalili si fidlátka. Obecenstco sa pomaly rozchádzalo a keď už zostala čistinka celkom prázdna, zliezol z posedu aj Epoi  s celkom  zdrevenenými nohami a tiež sa pobral domov, do zámku.

V ušiach mu zneli slová:        „Zima, zima tu je,

                                               sniežik poletuje;

                                               sniežik, pole, tuje...“

Zahvízdal na Hatšepsovet, ktorá sa obďaleč pásla na zvyškoch vegetácie,  vysadol na ňu a miernym poklusom sa presúval do rodinného sídla. Bol celkom rád, že sa Skalinčiak prebral z letargie dosť zavčasu na to, aby sa Epoi dostal do zámku ešte za vidna. Niežeby sa bál tmy, ale v šere horšie videl a nerád by spôsobil svojej obľúbenej kobylke zbytočne nejaké zranenie. A zase nechcel sa presúšať pred skorohodvábnym 3-paslíkom, pretože začal nadobúdať pocit, že ten  ho už (ktovie z akého dôvodu?) nechce ani len vidieť..