23. 2. 2013

Steporis / Kuriatka, poštový palác a paternoster



Rána bývajú príjemné a tie druhé.
Na druhý deň ráno sa Epoiovi veľmi nechcelo odísť, ale kuriatka doma čakali na svojho adresáta. Paľo bol v raňajšej zmene, tak mu prinesol tie huby do práce. A Paľomír ho nesklamal. Ako jediný z troch obdarovaných sa zaujímal o lokalitu, kde sa Epoiovi podarilo nazbierať také množstvo krásnych kuriatok. Ako hubár vedel, že väčšinu územia štátu postihlo v tomto roku sucho, ktoré prakticky nedovoľovalo zber húb. A už vôbec nie v druhej polovici novembra.
Bol to pre Epoia problém. Ako vysvetliť takú vec Paľovi, ktorý sa naňho opäť pozeral rovnakým pohľadom, ako keď mu hovoril kedysi o bazéne s vodou v obývačke. Navyše keď vtedy, po ich spoločnom príchode do bytu, voda v izbe už nebola... Teraz však mal Epoi jeden argument, ktorý mu vtedy chýbal – kuriatka. To musel uznať aj Paľo, a preto si pozorne (aj keď neveriaco) vypočul jeho slová, navyše keď mal pred sebou hmotný dôkaz o ich pravdivosti. Napriek všetkým Epoiovým argumentom sa však netváril veľmi presvedčene.
Epoia aj trochu škrelo, že mu celkom neverí, ale musel uznať, že on na jeho mieste by bol taktiež skeptický. Bolo to niečo, čo odporovalo všetkým doterajším skúsenostiam. Navyše, nevedel Paľovi odpovedať na otázky typu – ako sa dostal ta a ako zase späť a ako to, že huby si priniesol so sebou a nič ostatné. Nakoniec sa s ním dohodol, že keď sa vystrábi z týchto dlhotrvajúcich bolestí, ukáže mu niečo, po čom už nebude pochybovať o Epoiových slovách. Chcel Paľovi predviesť lietanie, ktoré už skoro celkom zanechal, odkedy sa presúval mobilom. Pochopiteľne, neriskoval by v tých bolestiach, aké musel prežívať už niekoľko týždňov, let ani na pár metrov.
Medzitým sa schyľovalo k ďalšej neočakávanej komplikácii. V noci zobudila Epoia poriadne zimnica, spojená s horúčkou a bolesťami rôznych častí tela. Ešteže si deň predtým niečo predsa len stihol kúpiť v obchode – hoci v skutočnosti ani nemal chuť do jedla. V prvé dni len pil tekutiny a na jedlo nemal ani pomyslenie. Neskôr už dokázal zjesť dačo, ale len tak za myši-piši. Keďže sa snažil myslieť pozitívne, pochvaľoval si, že aspoň ušetrí na strave. Pravdu povediac mu vtedy bolo skoro všetko jedno a jediné, o čo mal záujem, bol spánok. Zo spánku ho prebúdzala len potreba vypustiť filtrát a doplniť zásobu tekutín. Zároveň sa snažil čo možno najpravidelnešie brať lieky, ktoré potreboval.
Po pár dňoch si všimol, keď sa vo svetlých chvíľkach odhodlal vstať a pozrieť si čo-to v televízii, alebo vstal z nejakého iného dôvodu, ako tým dlhým ležaním zoslabol a viackrát stratil rovnováhu do tej miery, že nebyť okolitého nábytku, bol by spadol. Rozhodol sa teda, že si pripraví jedlo, na ktoré už dávnejšie myslel a mal naň doma aj suroviny. Navyše, bolo to preňho jedno z najchutnejších jedál, takže bol predpoklad, že aspoň niečo z neho zakaždým zje. Dal do tlakového hrnca hovädzí výrez (pekný chudučký) a koreninovú zeleninu. Pridal aj časť oranžovej tekvice – to pre farbu – a varil to pol hodiny. Potom mäso vybral – len sa tak rozsýpalo – a do zeleniny dal veľkú kyslú smotanu. Všetko nakonic rozmixoval ponorným mixérom a dal na oheň prejsť varom. Kúsky mäsa vrátil do omáčky, aby sa prehriali, pokým si odkrojí knedľu. Napriek tomu, že do jedla predtým veľkú chuť nemal, zjedol nakoniec až tri plátky knedle. Cítil sa ako na Vianoce, alebo na Nový rok. Vtedy totiž mávali mäso na smotane doma, u rodičov. Je pravda, že rodičia dávali hovädzinu v kuse do moridla (pácu) na niekoľko dní vopred, ale na také detaily Epoi v tejto chvíli nepozeral. Spokojne spomínal na šťastné chvíle detstva a v takej príjemnej nálade aj opäť usínal.
× × × × ×
Tri štíhle, smutnovlasé hurisky s husľami vytvárali krovie populárnemu spevákovi na obrazovke televízora.
Bol to jeden z tých legendárnych popov (a či legiend popu), ktorých výzor sa prakticky rokmi nemení. Epoi sa pamätal, že v čase svojho pobytu na fakulte, stretol raz tohto speváka, vtedy ešte podstatne menej populárneho, pri vchodových dverách do budovy, kde sa nachádzala i aula univerzity a už vtedy mal vlasy brčkavé skoro ako aj teraz. Niektorí ľudia sa skrátka zdanlivo nemenia. Predstavoval si, ako sa zmenia v pomerne krátkom čase tie smutnovlásky. Výraz smutnovláska si osvojil od jedného známeho z čias študentských. Vďaka nemu sa dostal prvýkrát do národného divadla. Bol to ten istý, s ktorým sa vozil v poštovom paláci na paternostri a ktorý ho zoznámil s treskou. Predtým Epoi možno ani nepočul o takom šaláte.
Ktovie ako teraz žije Pasarel – spomínal na známeho textára a básnika Epoi. Už roky o ňom nepočul, ani nečítal. S úsmevom si spomenul, ako kedysi, keď boli ešte všetci traja –násťroční, radil Epoiovi a Esper ako sa majú držať, aby sa zmestili pod jeden dáždnik... Epoi by nebol povedal, že Pasarel maturoval na strojárskej priemyslovke, keby mu to on sám nebol povedal. Na fakulte totiž študoval ruštinu.  Ešte šťastie, že sa toho jazyka nedržal pri svojom zamestnaní, pretože by bol mohol mať po zamatovej revolúcii problém uživiť sa. Človek by bol očakával skôr, že sa dá na štúdium rumunčiny, keďže jeho mama pochádzala z Rumunska. Cesty božie sú však nevyspytateľné.
Na brigáde cez prázdniny pred prvým ročníkom sa ako všeobecne používaným stalo jeho spojenie „idemo srati do kapusty“... Pochádzal totiž z východu a s obľubou spomínal výrazy z rusínčiny. Okrem toho kodifikoval Epoia ako „jednotku belosti“. Ten bol totiž neopálený, a teda vzbudzoval pozornosť medzi ostatnými viac či menej čokoládovými brigádnikmi. Na tej brigáde si založil Pasarel základ svojej budúcej úzkej brady, ktorá mu vydržala až do súčasnosti, aj keď účes sa mu radikálne zmenil. Možno by bolo bývalo presnejšie povedať, že sa mu účes stratil. Človek zrejme nemôže mať všetko.
Niekto má popularitu, niekto zase vlasy - prehrnul si Epoi rukou tú svoju vegetáciu na konzerve. Vlasy mu boli verné a nechystali sa ho opustiť ani v budúcnosti. Bola to jeho spoľahlivá čapica, ktorú mu nikto nemohol ukradnúť, ani ju nemohol stratiť či niekde zabudnúť. S trpkosťou si spomenul, ako mu kedysi Krva rozprávala: „fuj! s plešivým by som nemohla chodiť“ – a potom sa sku*vila práve s plešivcom... Epoi sa snažil čím skôr prejsť na iné myšlienky. Keď takto väčšinu času preležal, čo iné mu  zostávalo – len spomínať. A spomienky sa mu vynárali ako samé chceli.
Rozhodol sa teda radšej vstať z postele a urobiť si čiernu kávu. Nepíjaval ju pravidelne, ale občas si dal „nigran kafon“ – ako sa káva nazýva v Esperante. Nechcelo sa mu pripravovať kávu podľa všeobecne známych pravidiel, preto si len dal do šálky za lyžičku rýchlorozpustnej kávy, pridal cukor a zalial horúcou vodou. Nikdy nebol kávičkár-labužník, V príprave kávy bol občas priam až barbar, ale zdôvodňoval to skutočnosťou, že káva je barbarský nápoj – v porovnaní napríklad s čajom. Kávové zrná sa vysokou teplotou prakticky viac či menej zuhoľnatili a potom sa zomleli. Aj preto nazýval kávu (nápoj) tekutým asfaltom.
Priniesol si šálku kávy do izby, posadil sa k stolu a chvíľku sa rozhodol počkať. Vriacu tekutinu nemusel. Zahľadel sa na plechový obal z piva, ktorému svojho času odstrihol vrch a vytvoril tak úhľadnú nádobku, pre ktorú zatiaľ nenašiel praktické využitie. Niečo sa mu na tom obale nepozdávalo. S prekvapením čítal názov piva: DÉEP. Odkedy sa tam píše dĺžeň? – čudoval sa. Vstal teda a priblížil sa konzervou bližšie k obalu. A vtedy sa dĺžeň rozhodol  neriskovať a odletel. Potvora muška!

Žiadne komentáre: