8. 6. 2013

Steporis / Intímne časti a tri kotúčiky



Epoi sa pomaly a sústredene prepracovával viac a viac do intímnych častí –
karfiolu. Chcel ho uvariť vcelku. Vyzeral tak totiž lepšie a pomalšie potom chladol. Bola sobota a rád  by si bol uvaril na obed niečo lepšie. Po mimoriadne studenej noci sa konečne dočkal rána. Deň bol predsa len znesiteľnejší, pretože sa do určitej miery ako-tak oteplilo. Mal na sebe oblečené dve vrstvy a na nich ešte župan. Ten sa však nijako nezapínal, len sa previazal pásikom a vrch bol odhalený. Štrnásť  °C bol už síce pokrok oproti noci, ale celý bol taký vyzimený, že si zapol aj vrch župana štipcom na bielizeň... Mohol si to dovoliť, pretože ho nikto nevidel a ani žiadna návšteva cez víkend nehrozila. Návštevy nehrozili ani v pracovné dni.
Pravdu povediac, ani Epoi nemal chuť vystrčiť nos z domu, pokiaľ nemusel. Odkladal preto aj návštevu u brata až na teplejšie dni. Takáto tuhá mrazivá zima naňho pôsobila mimoriadne deprimujúco. Už vyše týždňa skoro každú voľnú chvíľu prakticky strávil v posteli. Znovu otváral obľúbené knihy, ktoré už mal dávno prečítané a nachádzal v nich občas niečo nové, čo si pri predchádzajúcom čítaní nevšimol.
Zapínal si aj rátač, aby sa z internetu dozvedel niečo o živote iných. Dostával denne aj 30-40 mailov a v nich sa, popri záplave ničnehovoriacich grafomanských výtvorov, objavovali sporadicky aj príspevky, ktorým sa potešil. Tie ostatné jednoducho zmazal, aby mu nezaberali zbytočne miesto v pamäti poštovej schránky.
Otvoril si mail, v ktorom mal možnosť vidieť vesmírne diaľavy a porovnanie veľkosti Zeme s inými vesmírnymi útvarmi. V tej chvíli si uvedomil, aké malicherné a bezvýznamné sú všetky problémy a pseudoproblémy ľudí na modrej planéte. Pochopil, že Vesmír odpovedá na všetky ľudské bolesti, radosti a žiale iba jedným slovom:  n e d ô l e ž í .
Z tohto uhla pohľadu sa zdali aj Epoiovi jeho problémy oveľa menej závažné, až do tej miery, že vlastne prestávali byť problémami. Cítil sa odrazu tak ľahko, že by snáď dokázal vyletieť až k tým nebeským telesám, ktoré videl v mailovej prezentácii. Uvedomoval si, že tie nesmierne procesy, ktoré prebiehajú neustále v nemerateľných rozmeroch, pre ľudské chápanie priam nekonečne veľkého priestoru, sú oveľa podstatnejšie než žabo-myšie vojny svrabu na pokožke Zeme. Keby si ľudia uvedomovali svoju bezvýznamnosť v kozmických súvislostiach, možno by sa správali menej arogantne a spupne. Keby si uvedomili, že oni sú len akýmsi parazitom na tele zemegule, mohli by zmeniť svoje bezohľadné počínanie a snažiť sa žiť v symbióze so Zemou, ktorej sme súčasťou. Prestali by si navzájom ubližovať a dopracovali by sa k pokore, ktorá by mala viesť všetky kroky ľudstva.
× × × × ×
Epoi si bežne neuvedomoval, že žije v gravitačnom poli nebeských telies, ale najmä Zeme.
Vyskytovali sa však výnimky, keď si túto samozrejmosť uvedomoval obzvlášť intenzívne. Aj teraz sa mu prihodilo čosi, čo ho vyburcovalo. Spal a znenazdajky začul šuchot, ako keby voľakto potichu kráčal izbou a zhodil pritom niečo na podlahu. Okamžite bol čulý a v strehu, akoby ani nebol dovtedy spal spánkom spravodlivých. Chvíľu čakal, či sa ešte nejaké zvuky ozvú, ale v izbe zavládlo dokonalé ticho. Nakoniec mu to nedalo, vstal, rozsvietil si, vyzbrojil sa aj lampášom a vydal sa na okružnú chôdzu izbou. Spomenul si na podobnú formuláciu, ktorú čítal pred rokmi v akomsi časopise, v ktorom opisovali slovenskí turisti svoje vedomosti fínčiny. Vetu „chcel by som sa zúčastniť na okružnej jazde mestom“ prekladali takto: haluaisin osallistua keirtoajeluun kaupungilla. Epoi ani nevedel, či si ju zapamätal správne, respektíve, či to tí turisti správne uviedli v onom časopise..
To však v tejto chvíli nebolo až také dôležité. Opatrne kráčal a svietil si aj lampášom od Esper, aby ľahšie zbadal prípadného votrelca. Bolo by ho potešilo nejaké čudo striehnuce v šere izby. Na jeho veľké sklamanie – na zemi ležali tri kotúčiky toaletného papiera, ktorý sa nejako uvoľnil z police a zošuchol sa aj s obalom z pôvodne väčšieho balíka na podlahu. Gravitácia, samozrejme, pôsobí aj na kotúče toaletného papiera – pomyslel si s údivom nad tým, že Isaac Newton dokázal z pádu jablka kedysi prísť k záveru, že na vine je príťažlivosť Zeme.
Zamyslel sa nad tým, ako by to vyzeralo, keby sa príťažlivosť zemská vytratila. Rieky a potoky by netiekli vo svojom koryte a neprivádzali by životodarnú tekutinu k rastlinám a živočíchom, ktorí od nej závisia. Nepoznali by sme napríklad dážď, záplavy, ani plávanie, sánkovanie či lyžovanie, ale na druhej strane by sme nepotrebovali autá, vlaky, cesty a koľajnice na cestovanie. Stačilo by sa vznášať, ako Epoi občas potajomky robieval. Štart medziplanetárnej rakety  by bol tiež omnoho ľahší než v gravitácii.
Problémom by však bola skutočnosť, že by neexistoval nikto, kto by mal záujem kamkoľvek cestovať. Zemskú atmosféru by totiž nemalo čo pridržiavať pri zemi a nebolo by tak čo dýchať.. Rastlinstvo by sa nezakorenilo v pôde a neprodukovalo by kyslík – navyše bez vody by to bolo aj tak vylúčené! Povrch našej domovskej planéty (v tom prípade by ani nebola našou domovskou planétou) by bol zjazvený krátermi a skôr či neskôr by chýbali aj moria s vodou. Nepríjemná predstava!
Prečítal si teda radšej zopár klebiet zo sveta šoubiznisu. Jedna ho trochu zaujala: Milagros (Natalia Oreiro) práve porodila Merlina Atahualpu. Predstavil si, ako jej po pôrode cisárskym rezom všili zips na brucho – a už bude mať po starosti pri ďalších pôrodoch. :-)
Múdrejší ustúpi, povedal si nakoniec Epoi, zhasol a šiel si radšej ľahnúť spať..
× × × × ×
Napriek tomu, že na Zemi už počet ľudských obyvateľov prekročil sedem miliárd
a neustále pribúdali ďalší, Epoi mával často dojem, že ľudí je stále menej. Vyplývalo to z pocitu, ktorý ho prenasledoval zakaždým, keď zomrel niekto jeho srdcu blízky, alebo aspoň natoľko známy, že mu dokázal chýbať. Rôzne osoby, ktoré dovtedy tvorili súčasť jeho sveta, sa mu znenazdajky zo života vytrácali. Nevedel sa s tým len tak jednoducho zmieriť, ba ani to hneď pochopiť.
Isteže vedel, že každý človek raz musí zomrieť, ale registroval to len kdesi na periférii svojho vedomia. Považoval to za informáciu, ktorá sa ho bezprostredne netýkala a na ktorú ani príliš myslieť nechcel. Nedokázal to však (na rozdiel od viacerých iných) považovať len za samozrejmý chod udalostí nášho sveta. Nie a nie sa jednoducho zmieriť s tým, že určitý organizmus, obdarený navyše schopnosťou myslieť, cítiť, z ničoho nič prestane fungovať. To predsa nemôže byť rovnocenné s narodením iného dieťaťa. Svet predsa nemôže byť len jeden obrovský sklad,  kde záleží iba na kusoch – a tie potešiteľne pribúdajú.. Nové deti sú nesporne tiež osobnosti a dnes len ťažko môžeme predpovedať, čo z nich vyrastie. Každý jedinec je však nenahraditeľný a každý by mal po smrti niekomu chýbať. A pritom ten pocit prázdnoty a straty dôležitej osoby (okrem vecí, ktoré často v tej chvíli strácajú už zmysel) je koľkokrát jediné, čo človeku zostalo po niekom zosnulom. Ľudia sú stále viac len číslami v celom tom systéme čísel, kde je dôležitý rast. Rast HDP, rast zamestnanosti a či prírastok obyvateľstva. Nikto nechce vidieť úbytok poľnohospodárskej pôdy, zdrojov čistej pitnej vody. Načo sa snažiť? Veď všetko sa dá dnes doviezť! Potom sledujeme s obavami vyšetrovanie, koľko potravín a kontaminovanej posypovej soli sa k nám za tie roky dostalo.
Čerství rodičia majú plné hlavy plánov, v ktorých figurujú ich deti v čo najlepšom svetle. A to všetci bez výnimky. Nepripúšťajú záporný scenár. Čítal som kdesi kratučký príbeh – netuším či bol pravdivý, ale rozhodne poučný. Tu je: Žena, rodička, konečne porodila dieťa a spýtala sa s obavou i nádejou v hlase – „žije?“ „Áno, je to chlapček“. „Chvalabohu!“ – vydýchla si rodička, ktorá už dvakrát predtým porodila mŕtve dieťa. „Už viete, ako sa bude volať?“ – spýtal sa jej lekár. „Áno, bude to Adolf!“ – s pýchou v hlase odpovedala. Tá pani mala priezvisko Hitlerová..

19. 5. 2013

Steporis / Aj o káve a perníkoch



Pozrel sa na displej – 4:30 h... Krutá hodina na vstávanie!
Veď ani hneď nevstal. Presunul budenie na neskôr, ale tak, aby ešte stihol byť aspoň o pol siedmej pred zdravotným strediskom. Stredisko bolo od jeho garsónky vzdialené necelý kilometer po zamrznutom neposypanom klzkom povrchu. Epoi sa ani nemohol len tak vznášať nad šmykľavým povrchom, pretože v tom čase chodilo najviac ľudí do práce a určite by ho niekto zbadal.
Hnevali ho takéto ponižujúce podmienky, aké vládnu u mnohých lekárov-špecialistov, ale už bezpodmienečne musel navštíviť očného a nevidel inú možnosť, len sa pripojiť k stádu, ktoré poslušne čaká najprv vonku a po otvorení budovy sa snaží dostať po schodoch čo najrýchlejšie do čakárne. Tam si aj on uchmatol číslo, bez ktorého by ho neošetrili, resp. len za osem a pol eura. Takú sumu však nemienil vyhodiť doslova za nič...Načo je potom nemocenské zdravotné poistenie?!?
Už päť týždňov sa snažil dostať k tomuto lekárovi, ale až na šiesty sa mu to podarilo. Glaukomatici mali vyhradený len jeden deň v týždni, inokedy ich očiar neprijal. Pravdu povediac, Epoiovi sa veľmi k tomu lekárovi ani nechcelo ísť, pretože ten v posledných mesiacoch býval často podráždený, nervózny a dosť zádrapčivý. Nevedno prečo. Očakával, že aj teraz bude taký, pretože práve v ten deň musel ísť najprv na vyšetrenie (ako si Epoi domyslel, dosť nepríjemné – kolonoskopia) a do ordinácie prišiel z nemocnice až okolo desiatej..
Po takej procedúre by sa mu nikto ani nečudoval, keby vôbec neprišiel do práce, ale zodpovednosť v lekárovi zvíťazila a on sa zľutoval nad pacientmi, ktorí naňho čakali od skorého rána. A div divúci – bol priam dokonalý, čo sa týka vzťahu k pacientom. Na chlieb sa dal natrieť! Epoi nevedel, či tak na lekára zapôsobilo to vyšetrenie, rozhodne však taký pozorný a prívetivý už dávno nebol. A celkom zabudol šomrať. Keby býval takýto pravidelne, Epoi by k nemu chodieval priam s radosťou.
Keďže Epoi využil čas čakania na nákup potravín, musel sa s nimi potom vliecť zase späť už po kontrole stavu očí. Domov prišiel taký ustatý a znechutený, že ani nešiel popoludní do obchodu k Paľomírovi, kde mu Šaman nechal, po telefonickom dohovore, pol kila kozieho syra. Mal rád tento kozí syr od kamaráta. Jednak bol zaručene čerstvý, pretože vždy keď vyrobil ďalšiu „várku“, spýtal sa, zväčša telefonicky, či chcú aj s Paľom. Paľo brával tak kilo (predsa len boli dvaja s manželkou) a Epoi približne pol kila. Určite mal aj ďalších odberateľov tejto pochúťky. Syr sa dal jesť len tak samotný, s kúskom chleba a cesnakom, alebo hoci vyprážaný. Podaktorí by si ho celkom isto vedeli predstaviť rozmrvený či nakrájaný v šaláte. Epoi ho používal aj rozdrobený ako posýpku na rezance či halušky. Namiesto tvarohu.
Zišli mu na um rezance s tvarohom, ktoré jedol u Esper a keby len rezance! Opäť mu defilovali pred očami zážitky z pamätného turnusu... Bolo mu aj ľúto, keď musel odísť od Esper, ale povinnosti volali a ona už toho tiež mala zrejme dosť. Veď ak do toho nič nepríde, na jar či v lete by sa mohli opäť stretnúť. Dostal od nej, okrem iných vecí, aj za pohár „chatárskej zmesi“, čo boli sušené liečivé rastliny, ktoré si bohužiaľ vlani nemohol nazbierať sám u nej na chate. Ak mu bude dopriate, v tomto roku by si rád nazbieral „burinky“. On si ich nemiešal do zmesí, ale každý druh mal uzavretý oddelene v pohári a podľa potreby a chuti si ich zmiešal až pred zaliatím vriacou vodou. Často si robieval čaj len z jedného-dvoch druhov rastlín. Na to si však bude musieť ešte chvíľu počkať. Dúfal, že ho nejaká zbláznená skupina zhubných buniek nestihne dovtedy položiť na lopatky. Rád by sa ešte pozrel do lákavého prostredia Nízkych Tatár a nachádzal tam či liečivé byliny, či nejaké huby.     Qui vivra, verra!   
× × × × × ×
Epoiovmu otcovi zomrela mama, keď bol ešte školák.
Nemala ani 27 rokov, keď musela opustiť svojich troch synov a manžela. Tuberkulóza bola v tých časoch smrteľnou chorobou. Vdovec s troma deťmi sa teda znovu oženil a mal s novou manželkou ďalšie tri deti. Pre tri staršie deti to bola vlastne macocha, ale oslovovali ju tiež mama.
Pochádzala z viacerých detí a jeden jej brat sa zatúlal až do Brazílie. Oženil sa tam s Nemkou a prakticky celý zvyšný život prežil na jednom mieste, u jedného zamestnávateľa. Pracovisko aj bydlisko mal uprostred pralesa. Bola tam vyrúbaná väčšia plocha, na ktorej sa v podzemí dobývala hornina s obsahom zlata a spracúvalo sa tam aj vyťažené zlato. Byty pre zamestnencov boli takisto uprostred pralesa. Do celého areálu neviedla žiadna cesta. Jediné spojenie s civilizáciou bol vrtuľník. Zárobky tam boli slušné, ale nebolo kde minúť peniaze.
Tak sa stalo, že milý Slováčisko sa stal dôchodcom, so slušnou sumou peňazí na účte a s túžbou uvidieť po desaťročiach zase svoju vlasť – možno naposledy. Za tie roky zmenil sa on i jeho príbuzní. Pribudli aj ďalšie generácie. Naplánoval si teda akési turné po Slovensku, aby navštívil všetkých svojich blízkych. Takto sa dostal aj do Riťsvety, kde bývala jeho sestra, ako aj neter. Epoiova rodina nebola prakticky jeho pokrvným príbuzenstvom, ale keď už bol v Riťsvete, rozhodol sa navštíviť aj nevlastného synovca. Keď sa Epoiovi rodičia dozvedeli, že na druhý deň dostanú takú zriedkavú návštevu, upiekli štrúdľu. Vlastne dve. Jablkovú a makovo-jablkovú. Žiadne lístkové či iné náhradné cesto, ale poctivé, na stole s bielym obrusom ťahané, tenulinké cesto – skrátka najjemnejšia a najchutnejšia klasika, aká sa dnes už vidí len zriedkavo.
Konečne bola návšteva tu. Keď pokrvní príbuzní videli tie misy so štrúdľou, začali vyčítať Epoiovej mame, že to urobila chybu, keď upiekla štrúdle, pretože hosť z Brazílie má cukrovku a takéto sladké jedlá s veľkým obsahom cukru nesmie jesť. Zaujímavé však bolo to, že keď prišli deň predtým oznámiť návštevu, o cukrovke nepadlo ani slovo.. Nevlastný strýko Epoiovho otca sa však len usmial a vyhlásil, že také niečo nejedol už viac než 40 rokov a cukor-necukor,  on veru z toho jesť bude, keby mu aj zle malo byť. Nebolo mu však nič. Nevedel si ju vynachváliť. Všetko bolo v poriadku, návšteva prebehla vo veľmi priateľskej atmosfére, len ho mrzelo, že nepriniesol žiadny darček. Pôvodne totiž nebola táto návšteva v pláne. Neskôr však poslal po príbuzenstvu zlatý prsteň so štyrmi drahými kameňmi, každý iný, a 1 kg najkvalitnejšej brazílskej zrnkovej kávy. Výberová akosť, to sa v tých časoch do našich končín ani nedovážalo.
A tak sa jedného nedeľného popoludnia usadila rodina okolo stola, aby ochutnala tú vynikajúcu brazílsku kávu. Nikomu však nechutila.. Niežeby bola nekvalitná, ale do Československa sa vtedy dovážala len káva, ktorá bola označovaná na svetových trhoch ako 3. a 4. akosť. Naše chuťové a čuchové buňky boli skrátka nastavené na túto, vo svete podradnú, kvalitu. Nasledovalo veľké sklamanie a milú výberovú akosť kávy Epoiovi rodičia niekomu podarovali a ďalej kupovali Kolumbiu.. Toto pripomenulo Epoiovi inú udalosť, keď v Ostrave, v predajni pardubického perníka-medovníka, si jeden Riťsveťan, keď už konečne prišiel na rad, pýtal také a onaké perníky.  Keď mu ich predavačka priniesla navážené, chytil ich do ruky a stlačil. Vzápätí reklamoval, že veď tie perníky sú mäkké..! Predavačka sa začudovala a s úsmevom mu odvetila: Pane, už tu predávam dlhé roky, ale vy ste prvý zákazník, ktorý si pýta tvrdé perníky....
Tak to už v živote chodí. Pokým sa dostali perníky z Pardubíc až do Riťsvety, boli také tvrdé, že sa s nimi dala hlava rozbiť. Takže poniektorí si ani nevedeli predstaviť, že by mohli byť aj iné. A to isté aj s kávou. Možno, keby boli tú istú kávu pili niekde v príjemnom prostredí útulnej kaviarničky, bola by im skôr chutila. Ktovie.

6. 4. 2013

Steporis / Vydarený turnus



Pôvodne sa chcel dostať k Esper cez mobil,
ale neskoro si všimol, že má skoro vybitú batériu. Nemal teda inú možnosť, len sa vybrať na cestu autobusom. Chystali sa spolu osláviť koniec roka a príchod toho nového. Nevedno, kto projektuje autobusy, ale prevažne sú stavané na rozmery ľudí do výšky tak 165 cm. Pri svojej výške necelé dva metre nemal Epoi šancu sedieť pohodlne na jednom sedadle. Medzery medzi sedadlami boli beznádejne malé na jeho dĺžku stehenných kostí. Preto zvykol sedávať šikmo na jednom sedadle a do priestoru toho druhého si umiestnil svoje haxne –  samozrejme iba v prípade, že boli voľné miesta. Teraz, pred silvestrom, bol však autobus zaplnený do posledného miestečka a obe hokejky musel mať natlačené v priestore približne pol krát pol metra s tým, že na zemi, pod nohami, sa tiesnila ešte aj jeho cestovná taška. A to si mohol gratulovať, že vôbec sedí!
Po hodine a pol takéhoto „pohodlného“ sedenia bol nakoniec rád, že sa už dostal von a že sa mu ako-tak rozprúdila krv  v nohách. Vonku sa medzičasom rozsnežilo, pravdepodobne sa Perinbabe roztrhla poriadne veľká perina. Len pomaly sa mu nohy vracali do normálu a sneh padal stále hustejšie. Preventívne zašiel na autobusovom nádraží na návštevu WC a práve keď bol tak v polovici vysýpania filtrátu do mušle, začal mu vo vrecku vyzváňať mobil. Takmer pustil zvyšok do nohavíc...To sa Esper chcela dozvedieť, či už je v meste, aby sa mohla psychicky pripraviť na jeho príchod. :-)
 Pokým sa dostal na zastávku MHD, ušli mu dva spoje, ktoré smerovali do štvrte, kde bývala Esper. Aj tretí spoj ho predbehol a Epoi sa už zmieril s tým, že bude dlho čakať, pokým znovu pôjde daktorý spoj z trojice možných. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď ten autobus nakoniec ešte stihol! Potešilo ho to a pomyslel si, že ten jeho pobyt sa nakoniec celkom sľubne začína. Dokonca aj vystúpil na správnej zastávke, čo sa mu už raz aj nepodarilo. Po búrlivom objatí v byte sa konečne vyzul, pretože už mal dosť zimnej obuvi. Najradšej mal nohu voľnú, len tak v šľapkách.
Batožinu si už automaticky zaniesol do detskej izby a s úľavou si prišiel sadnúť na gauč v obývačke. Bol to rozdiel oproti autobusu. :-) Po ochutnaní kapustnice, ktorú Esper varí odlišne od tej čo varil Epoi (v Slovensku sa varí možno 500 druhov kapustnice), sa najedený len s námahou premáhal, aby nezaspal, pretože od polnoci nemohol spať a práve teraz ho to začalo brať do ríše snov. Bolo by to však nezdvorilé voči hostiteľke, tak sa usiloval zostať v bdelom stave. Ako-tak sa mu to darilo a zachránila to až výborná čierna káva po obede.
Ako vždy, keď sa po dlhšej dobe stretli, aj teraz chvíľu trvalo, pokým sa začali k sebe správať dôvernejšie. Zrejme na tom malo zásluhu aj nejaké to červené vínko, že prípadné bariéry sa zbúrali.
Napriek tomu, že Epoi už rok a pol nepil alkoholické nápoje, ak nerátame nejakých 7-8 pív v letných horúčavách, teraz nemohol odmietnuť víno, či už červené alebo neskôr perlivé, s ktorým si pripili aj o polnoci, na prelome rokov. S údivom konštatoval, že trochu vína mu nič viditeľne zlé neurobilo. Ba práve naopak, cítil sa lepšie. Ďalšia vec ho udivovala, že doma niekedy nevypil čiernu kávu aj týždeň a u Esper ju pil každýdeň a nič mu z nej nebolo, dokonca sa na ňu tešil.
Najlepší deň „turnusu“ (ako ten-ktorý pobyt Epoia u Esper zvykli nazývať) spolu prežili deň pred odchodom. Celý deň vládla taká pohoda, aká sa nedá naplánovať, to musí skrátka spontánne prísť. Časť dňa strávili dokonca aj v nákupnom centre, kde sa dosýta mohli poprechádzať po obchodoch v jednotlivých poschodiach a kde si nakoniec aj Epoi kúpil knihy. Aj sa tam naobedovali, nemali záujem o mäso, dali si teda liptovské pirohy plnené bryndzou. Epoi bol síce prekvapený, že boli poliate smotanou, pretože ich ešte tak nejedol, a to ich jedol kedysi aj na Liptove, v Bešeňovej. Ale dali sa zjesť aj také. Najedení si sadli potom do kaviarničky, akých tam bolo viacero, dali si presso a porozprávali sa tak dobre, že Epoi nevedel pochopiť, prečo sa nedokázali podobným spôsobom pozhovárať aj u Esper doma, veď tam tiež boli sami dvaja. Pripisoval to kulise, akú vytvárali ostatní návštevníci, ako aj skutočnosti, že nič nebolo treba variť, ani potom umývať.
Pohoda pokračovala aj po príchode do bytu Esper a večer, ten bol vyvrcholením príjemných zážitkov, s akými už Epoi ani nerátal. Skrátka, na tento turnus bude ešte dlho spomínať.

18. 3. 2013

Steporis / Tam za štrekou



Keď do nej vnikol, začala sa tak zvláštne pohybovať a krútiť.
Epoi zostal zmätený. Nemal predtým žiadnu skúsenosť s pohlavným stykom a pomyslel si, že aj on by sa zrejme mal takisto začať krútiť.. Vzápätí ho však partnerka vyviedla z omylu. Bola síce mladšia než on, ale skúsenejšia. „No hýb sa!“ ozvala sa po jeho niekoľkých nerozhodných pohyboch. Zahanbený Epoi sa konečne pustil napodobňovať s dobrákom pohyb piestu vo valci. Anatomická stavba oboch pohlaví mu koniec koncov ani veľa iných možností pohybu nedovoľovala.
Na túto epizódu z počiatkov jeho ľúbostného života si spomenul, keď sa chystal oholiť. Aj vtedy sa dôkladne oholil a až potom sa pustil objavovať zákutia ženského tela. Atmosféra zintímnela a trapas pri tréningu budúceho opeľovania sa mohol naplno rozbehnúť. Teraz však nemal pred sebou lákavú perspektívu sexuálnych zábaviek, ale oveľa prozaickejšiu návštevu lekára, ktorý si ho objednal na preventívnu lekársku prehliadku.
Odrazu začul akési syčanie a šušťanie, ale nevedel lokalizovať zdroj zvuku. Zašiel preto do WC, kde sa mohla prederaviť alebo odpojiť hadička splachovača. Zažil už pred pár rokmi podobnú situáciu. Zobudilo ho vtedy v noci dosť husté kvapkanie vody. Pomyslel si, že zrejme zle zatvoril kohútik s teplou vodou. Vstal, aby ho pritiahol lepšie. Ako sa blížil ku kuchynskému kútu, ucítil jemný odpor pri chôdzi a vzápätí začul čľapkanie vody. Prešiel preto do WC, ale tam sa nedalo ani stúpiť! Voda hučala zhora ako v sprche.. Hodil si na seba župan a vyšiel von s tým, že upozorní suseda nad sebou, že ho vytápa. Sused bol však hore a podarilo sa mu zistiť, že voda uniká ešte o poschodie vyššie. Zašli teda obaja na ďalšie podlažie a dovtedy búchali na dvere, pokiaľ im nešťastný horný sused neotvoril.
Stál tam ako kôpka nešťastia, celkom dezorientovaný, so šiltovkou na hlave a oznamoval im, že mu tečie voda... Sused, ktorý býval nad Epoiom, vošiel dnu, otvoril dvere do WC a zatvoril prívod studenej vody. Voda však potroche pritekala a kvapkala až do rána. A práve spomienku na túto striekajúcu vodu pripomenul Epoiovi ten syčivý zvuk. Nebál sa, že by niekoho vytopil, veď mal dolný byt, ale nachádzala sa pod ním akási dielňa záhadného určenia s ešte záhadnejším majiteľom. WC však bolo v poriadku. Vrátil sa teda do kúpeľne a chcel si natrieť na tvár penu na holenie.
A v tej chvíli mu bolo všetko jasné! Okolo nádobky sa vytvárali stále väčšie mračná a či vankúše z peny, ktorá unikala z nejakého nevysvetliteľného otvoru v dolnej časti tlakovej nádobky.. Podobné niečo v živote nezažil! Naberal si teda prstami z tých obláčikov penu, aby ešte aspoň raz mal z nej osoh.
Po absolvovaní lekárskej prehliadky sa vybral na námestie poobzerať si výklady. Najradšej mal ten s knihami. Kedysi pred ním vydržal stáť aj pol hodiny. Teraz to už nebola pravda, pretože polovica z vyložených kníh boli šmejdy, ktoré však držali kníkupectvo nad vodou a dovoľovali obchodníčke predávať aj hodnotné knihy.
Ako tam tak stál a predstavoval si, ktorú knihu by si kúpil, ktosi ho pozdravil. Otočil sa a uvidel bývalého spolužiaka zo strednej. Bol to zvláštny rozhovor. Spolužiak sa pýtal na novoty v meste a Epoi mu len odpovedal. Až to nakoniec Epoiovi nedalo a spýtal sa ho: „A kde ty teraz bývaš, keď o ničom novom v Riťsvete nevieš?“ Spolužiak sa len smutne pousmial a odvetil: „Tam hore, za štrekou...“ Epoiovi prebehol mráz po chrbte. V miestnom žargóne „za štrekou“ znamenalo na cintoríne, pretože okrem cintorína tam už nič iné ľudskou rukou vytvorené nebolo..

9. 3. 2013

Steporis / Petruška a býčie žľazy



„Už mám len desať dní do Vianoc!“ – uvedomil si prekvapený, keď ráno vstával z postele. V skutočnosti tých dní bolo ešte dvanásť, ale dva z nich, bohužiaľ, musel stráviť čakaním u lekárov. Pustil sa teda do odstraňovania najrôznejších predmetov, väčšinou papierových smetí, ale aj rozbitého taniera, z podlahy. V tom najbolestivejšom období nebol schopný ani papier zodvihnúť z podlahy – len za cenu krutej bolesti. A to mu nestálo za tú námahu. Celkom sa potešil, že už dokáže vykonávať skoro všetky činnosti bez väčšej bolesti. Ako málo stačí niekedy človeku ku šťastiu!
Spomenul si na jeden príklad z obdobia, keď bol ešte školák na základnej škole. Bývali vtedy na Ostravsku. Jedného dňa poslala mama Epoia po niečo do pivnice. Prišiel dolu a videl, že sa v priestoroch pivníc svieti. Bolo to len také svetlo, ako za dušičky, ale stačilo na orientáciu. Pri vlastnej pivničke si už potom každý z nájomníkov rozsvietil to svoje. Celkom na konci stredovej chodbičky sa pohybovali akísi ľudia. Tých si však Epoi nevšímal, bol sústredený na to, aby v tom sliepňajúcom osvetlení našiel ich pivnicu. Preto ani nerozumel tomu, čo hovorili, a to dosť nahlas. Vo chvíli, keď už predsa začal vnímať ich reč, bolo neskoro. Znenazdajky sa prepadol do akejsi jamy či žumpy, z ktorej bol odstránený poklop. Ich upozornenia mu už v tej chvíli neboli na nič. Až po chvíli si uvedomil, že mu išlo o život. Zachytil sa totiž o okraj odtokovej jamy bradou. Iba pomocou rúk by sa nebol udržal. Prakticky celý, až po krk, bol ponorený v čomsi lepkavom, studenom a zapáchajúcom.
Pribehli muži, tí istí, ktorí predtým poklop odstránili a kontrolovali tam stav kanalizácie a pomohli mu vytiahnuť sa z toho magľajzu. Milému Epoiovi nezostávalo nič iné, len sa vrátiť do bytu bez toho, čo mal z pivnice priniesť. Ako tak kráčal po schodoch až na to ich podlažie, odpadávali z neho nedefinovateľné kusy blata a zanechávali výrazné stopy na schodišti. Oproti nemu išla dievčina, ktorá bývala ešte vyššie a keď zbadala neskutočný zjav, vyslovila s užasnutým výrazom v tvári len jedno slovo: „petruška!“ Potom sa pustila do behu a chichotala sa, koľko jej sily stačili. Epoi nerozumel, čo mu to povedala. Až oveľa neskôr sa dozvedel, že tak miestni obyvatelia nazývajú petržlen. Keď mu mama otvorila dvere, skoro odpadla...
Aj vtedy mu stačilo celkom málo ku šťastiu – bol šťastný, že to prežil, a to dokonca bez väčšej ujmy na zdraví. Keby bol býval vtedy dospelý, asi by bol išiel za niektorým z tých chlapov, ktorí večne vonku na dvore hrávali karty a popíjali pritom nedefinovateľný alkoholický nápoj, ktorý nazývali v tamojšom nárečí „sračkol“ a bol by si od nich vypýtal za pohár na upokojenie nervov. Takto však sa musel so všetkým  vysporiadať sám. Príhoda sa vďaka tomu dievčaťu rýchlo rozšírila po okolí a od tých čias ho väčšina detí zo susedstva nazývala „petruška“...
× × × × ×
„To sú obrovské bujačie vajcia!“
- prekvapil sa Epoi, keď ich chcel dať do plašky a ledva sa mu do nej zmestili. Pred pár týždňami sledoval v televízii reláciu, kde známy kuchár Jaroslav, pôvodom z Moravy, varil jedlá z tejto suroviny. Epoi dostal chuť ochutnať vychvaľovanú dobrotu. Ešte nikdy také niečo nejedol. Niežeby nemal príležitosť, ale keď to kedysi (to bol ešte chlapec) priniesol otec z bitúnku domov a uvaril to, jedol ich len on a Epoiovi mladší bratia.
V pojazdnej predajni mäsa, kde predávali o niečo lacnejšie než v kamenných predajniach, sa spýtal predavačky na býčie žľazy. Prisľúbila mu, že o dva týždne mu privezú ozdobu už nebohého býka. A tak sa stalo, že ich teraz ledva nadžgal do tašky. Keby nebol plast trochu povolil, veru by bol musel dať každé vajce zvlášť do jednej...
Čosi ho vyrušilo z obdivovanie maxižliaz – bol to filtrát, ktorý sa pýtal von. Ešte pod vplyvom sna sa podvedome bránil stratiť také veľké býčie žľazy, ale realita bola neúprosná. Uvedomil si, že to by museli byť slonie žľazy, keď si spomenul na film, kde roztúžený sloní samec  sa chystal spojiť so samicou a pod bruchom sa mu hompáľalo 1,5 m dlhé a možno 25 cm hrubé potrubie. Zároveň si s ľútosťou uvedomil, že prisľúbenú špecialitu mu majú priviezť s predajňou až o týždeň.
Keď si opäť ľahol, premýšľal, či sa mu bude zase snívať pokračovanie, alebo niečo iné. Býčie žľazy sa tam už nevyskytovali, ale Epoi sa akýmsi činom stretol s televíznym kuchárom a presviedčal ho, že oni dvaja sú predsa menovci. „Ako to, veď ty si Pavel!“ – čudoval sa Jaroslav. „No dobre, ale môj starý otec bol Čech a priezvisko mal Jaroušek. “Keby sa priezvisko nededilo len po otcovi, ale aj po mame (koniec koncov to je len konvencia), bol by som Jaroušek. Ty si Jaroušek a ja by som bol tiež. Nedôleží, že u teba by to bolo krstné meno a u mňa priezvisko“. :-)
Sny majú svoju vnútornú logiku, ktorú človek v bdelom stave spravidla nechápe. Spomenul si na otca, ako ho vtedy nahováral, aby aspoň ochutnal tie žľazy, ale Epoi nechcel. Keby nebol vedel, čo je, určite by mu to bolo aj chutilo. Predsudky však majú niekedy dlhé trvanie. Nikdy by nebol povedal, že si raz dobrovoľne bude chcieť kúpiť a uvariť také čosi... Spomenul si aj na to, ako otec dostal infarkt a nemohol sa ani len na posteli obrátiť bez toho, že by si najprv nedal pod jazyk nitroglycerín. Bolo to v zime, jeho rodičia bývali v dome, ktorý si postavili v rekreačnej oblasti, šesť-sedem km od Riťsvety, kam však nebolo celkom jednoduché cestovať – najmä v tomto ročnom období. Epoi začal preto dvakrát týždenne chodiť k rodičom, aby im nanosil do takej obrovskej kartónovej škatule narúbané drevo, ktorým (popri uhlí) kúrili. Ani raz mu nezišlo na um, že by sa mal striedať s oboma mladšími bratmi v starosti o teplo pre rodičov. Jednoducho potrebovali pomoc, tak pomáhal. Veď to boli jeho rodičia. Keby bol mal v minulosti akúkoľvek nezhodu s nimi (všeličo sa prihodí), tak to nemohlo ovplyvniť jeho lásku k nim. A toto bol spôsob, ako im to vedel dať najavo.
Stalo sa však, že (už spomenutý) Listus Topolieska, v tom čase vedúci klubu mládeže, potreboval, aby ho Epoi zastúpil na nejakom podujatí mimo Riťsvety. Problém bol v tom, že sa to časovo krylo s tou pravidelnou pomocou rodičom. Listo ho ubezpečil, že to vybaví u najmladšieho Epoiovho brata. Raz predsa môže zaskočiť a pomôcť rodičom aj on. Tak sa aj stalo. Až po rokoch sa Epoiovi Listo priznal, ako veľmi vtedy nechcel jeho brat Arian zájsť k rodičom a nanosiť im drevo i uhlie...

2. 3. 2013

Steporis / Koncert v lese



Takmer hodvábny 3-paslík, s otráveným výrazom v tvári, sedel na veľkom balvane a hral na španielke vianočné koledy.

Tóny sa ozývali po celej čistinke a upútali pozornosť viacerých lesných  živočíchov. Zastali viacmenej na okraji lesného porastu, akoby boli neustále v strehu a v prípade nebezpečenstva mohli okamžite zmiznúť v šere lesa. Len veľké lesné mravce (zákonom chránené) si hudbu nevšímali, ale to nikoho neudivovalo, pretože bolo všeobecne známe, že mravce, rovnako ako ostatný hmyz, nemajú hudobný sluch. Navyše, bolo už relatívne chladno a zablúdené posledné mravce sa ponáhľali dolu do podzemných poschodí mravmesta. Stáli tam vedľa seba jelenie a srnčie spoločenstvá, v tesnej blízkosti medvedej rodinky a rozličnej drobnej hávede a nehávede. Z druhej strany maxipaslíka, ktorý hral distingvovane na stereofónny  ozembuch, postávali takmer priesvitné víly, polovíly a skorovíly. Dobehla aj malá žabia víla s husličkami na chrbte, ktorá sa o celom podujatí dozvedela až z tvároknihy a len čo sa vydýchala, pripojila sa tiež k nezvyčajnému improvizovanému predvianočnému  koncertu.

Skorohodvábny 3-paslík časom  celkom nenápadne a plynule prešiel do džezovejšieho rytmu, ba aj tempo sa zvýšilo. To však začalo spôsobovať problémy ozembuchistovi, ktorý radšej prestal  šramotiť. Keď nakoniec odišiel, nikomu maxipaslík vlastne nechýbal. Veveričky na stromoch zacítili príležitosť realizovať sa a začali synchronizovane klepotať niečím tvrdým. Žabovíla sa priblížila viacej k 3-paslíkovi a ako na  povel začalo strunové duo hrať Ave Máriu. Hubíkovia si potajomky utierali slzy dojatia – táto skladba ich vždy dostala. Škriatkovia a škratovia sedeli v nevídanej vzájomnej zhode medzi suchými zvyškami repíka.

Obecenstvo skoro ani nedýchalo pri počúvaní tónov, ktoré sa v lesných priestoroch až tak často počuť nedajú. Väčšinou si v lese mohli vypočuť len opité vyspevovanie siedmich trpáčikov a následné hubovanie Snehulienky, ktorá ich vždy vyhrešila za to, že vylôchali sami naraz všetku medovinu a jej sa tak neušlo. Nemohla sa hnevať na Medulienku, ktorá to myslela dobre, ale dohodla sa s ňou, že odteraz bude nosievať medovinu iba Snehulienke a tá z nej (ak zostane) pridelí po štamprlíku aj trpáčikom. Niežeby sa Snehulienka z toho moku neopila, ale vyspevovala si len šeptom, aby nikto nevedel, že je tiež závislá od alkoholu. Okrem toho spievala falošne, i keď  s citom.

Práve keď doznievala najznámejšia vianočná skladba na svete – Stille Nacht, heilige Nacht – nadobudol takmer hodvábny 3-paslík dojem, že sa začalo zemetrasenie. Čoskoro sa však presvedčil, že je to len skalotrasenie. Balvan, na ktorom sedel, sa začal hýbať a nakoniec sa postavil. Bol to totiž troll Skalinčiak, prezývaný Balvan. Takto nenásilne ukončil hudobnú produkciu a s primeraným dupotom, až šišky a posledné zabudnuté bukvice padali, sa nenápadne vzdialil. Snehulienka začala tlieskať ako prvá a postupne sa k nej pridali živočíchy, ktoré mali tiež ruky. Bolo by totiž nerozumné očakávať, ža začnú kopýtkami tlieskať napríklad srnky...

Polichotený 3-paslík aj žabia víla sa uklonili a zbalili si fidlátka. Obecenstco sa pomaly rozchádzalo a keď už zostala čistinka celkom prázdna, zliezol z posedu aj Epoi  s celkom  zdrevenenými nohami a tiež sa pobral domov, do zámku.

V ušiach mu zneli slová:        „Zima, zima tu je,

                                               sniežik poletuje;

                                               sniežik, pole, tuje...“

Zahvízdal na Hatšepsovet, ktorá sa obďaleč pásla na zvyškoch vegetácie,  vysadol na ňu a miernym poklusom sa presúval do rodinného sídla. Bol celkom rád, že sa Skalinčiak prebral z letargie dosť zavčasu na to, aby sa Epoi dostal do zámku ešte za vidna. Niežeby sa bál tmy, ale v šere horšie videl a nerád by spôsobil svojej obľúbenej kobylke zbytočne nejaké zranenie. A zase nechcel sa presúšať pred skorohodvábnym 3-paslíkom, pretože začal nadobúdať pocit, že ten  ho už (ktovie z akého dôvodu?) nechce ani len vidieť..

23. 2. 2013

Steporis / Kuriatka, poštový palác a paternoster



Rána bývajú príjemné a tie druhé.
Na druhý deň ráno sa Epoiovi veľmi nechcelo odísť, ale kuriatka doma čakali na svojho adresáta. Paľo bol v raňajšej zmene, tak mu prinesol tie huby do práce. A Paľomír ho nesklamal. Ako jediný z troch obdarovaných sa zaujímal o lokalitu, kde sa Epoiovi podarilo nazbierať také množstvo krásnych kuriatok. Ako hubár vedel, že väčšinu územia štátu postihlo v tomto roku sucho, ktoré prakticky nedovoľovalo zber húb. A už vôbec nie v druhej polovici novembra.
Bol to pre Epoia problém. Ako vysvetliť takú vec Paľovi, ktorý sa naňho opäť pozeral rovnakým pohľadom, ako keď mu hovoril kedysi o bazéne s vodou v obývačke. Navyše keď vtedy, po ich spoločnom príchode do bytu, voda v izbe už nebola... Teraz však mal Epoi jeden argument, ktorý mu vtedy chýbal – kuriatka. To musel uznať aj Paľo, a preto si pozorne (aj keď neveriaco) vypočul jeho slová, navyše keď mal pred sebou hmotný dôkaz o ich pravdivosti. Napriek všetkým Epoiovým argumentom sa však netváril veľmi presvedčene.
Epoia aj trochu škrelo, že mu celkom neverí, ale musel uznať, že on na jeho mieste by bol taktiež skeptický. Bolo to niečo, čo odporovalo všetkým doterajším skúsenostiam. Navyše, nevedel Paľovi odpovedať na otázky typu – ako sa dostal ta a ako zase späť a ako to, že huby si priniesol so sebou a nič ostatné. Nakoniec sa s ním dohodol, že keď sa vystrábi z týchto dlhotrvajúcich bolestí, ukáže mu niečo, po čom už nebude pochybovať o Epoiových slovách. Chcel Paľovi predviesť lietanie, ktoré už skoro celkom zanechal, odkedy sa presúval mobilom. Pochopiteľne, neriskoval by v tých bolestiach, aké musel prežívať už niekoľko týždňov, let ani na pár metrov.
Medzitým sa schyľovalo k ďalšej neočakávanej komplikácii. V noci zobudila Epoia poriadne zimnica, spojená s horúčkou a bolesťami rôznych častí tela. Ešteže si deň predtým niečo predsa len stihol kúpiť v obchode – hoci v skutočnosti ani nemal chuť do jedla. V prvé dni len pil tekutiny a na jedlo nemal ani pomyslenie. Neskôr už dokázal zjesť dačo, ale len tak za myši-piši. Keďže sa snažil myslieť pozitívne, pochvaľoval si, že aspoň ušetrí na strave. Pravdu povediac mu vtedy bolo skoro všetko jedno a jediné, o čo mal záujem, bol spánok. Zo spánku ho prebúdzala len potreba vypustiť filtrát a doplniť zásobu tekutín. Zároveň sa snažil čo možno najpravidelnešie brať lieky, ktoré potreboval.
Po pár dňoch si všimol, keď sa vo svetlých chvíľkach odhodlal vstať a pozrieť si čo-to v televízii, alebo vstal z nejakého iného dôvodu, ako tým dlhým ležaním zoslabol a viackrát stratil rovnováhu do tej miery, že nebyť okolitého nábytku, bol by spadol. Rozhodol sa teda, že si pripraví jedlo, na ktoré už dávnejšie myslel a mal naň doma aj suroviny. Navyše, bolo to preňho jedno z najchutnejších jedál, takže bol predpoklad, že aspoň niečo z neho zakaždým zje. Dal do tlakového hrnca hovädzí výrez (pekný chudučký) a koreninovú zeleninu. Pridal aj časť oranžovej tekvice – to pre farbu – a varil to pol hodiny. Potom mäso vybral – len sa tak rozsýpalo – a do zeleniny dal veľkú kyslú smotanu. Všetko nakonic rozmixoval ponorným mixérom a dal na oheň prejsť varom. Kúsky mäsa vrátil do omáčky, aby sa prehriali, pokým si odkrojí knedľu. Napriek tomu, že do jedla predtým veľkú chuť nemal, zjedol nakoniec až tri plátky knedle. Cítil sa ako na Vianoce, alebo na Nový rok. Vtedy totiž mávali mäso na smotane doma, u rodičov. Je pravda, že rodičia dávali hovädzinu v kuse do moridla (pácu) na niekoľko dní vopred, ale na také detaily Epoi v tejto chvíli nepozeral. Spokojne spomínal na šťastné chvíle detstva a v takej príjemnej nálade aj opäť usínal.
× × × × ×
Tri štíhle, smutnovlasé hurisky s husľami vytvárali krovie populárnemu spevákovi na obrazovke televízora.
Bol to jeden z tých legendárnych popov (a či legiend popu), ktorých výzor sa prakticky rokmi nemení. Epoi sa pamätal, že v čase svojho pobytu na fakulte, stretol raz tohto speváka, vtedy ešte podstatne menej populárneho, pri vchodových dverách do budovy, kde sa nachádzala i aula univerzity a už vtedy mal vlasy brčkavé skoro ako aj teraz. Niektorí ľudia sa skrátka zdanlivo nemenia. Predstavoval si, ako sa zmenia v pomerne krátkom čase tie smutnovlásky. Výraz smutnovláska si osvojil od jedného známeho z čias študentských. Vďaka nemu sa dostal prvýkrát do národného divadla. Bol to ten istý, s ktorým sa vozil v poštovom paláci na paternostri a ktorý ho zoznámil s treskou. Predtým Epoi možno ani nepočul o takom šaláte.
Ktovie ako teraz žije Pasarel – spomínal na známeho textára a básnika Epoi. Už roky o ňom nepočul, ani nečítal. S úsmevom si spomenul, ako kedysi, keď boli ešte všetci traja –násťroční, radil Epoiovi a Esper ako sa majú držať, aby sa zmestili pod jeden dáždnik... Epoi by nebol povedal, že Pasarel maturoval na strojárskej priemyslovke, keby mu to on sám nebol povedal. Na fakulte totiž študoval ruštinu.  Ešte šťastie, že sa toho jazyka nedržal pri svojom zamestnaní, pretože by bol mohol mať po zamatovej revolúcii problém uživiť sa. Človek by bol očakával skôr, že sa dá na štúdium rumunčiny, keďže jeho mama pochádzala z Rumunska. Cesty božie sú však nevyspytateľné.
Na brigáde cez prázdniny pred prvým ročníkom sa ako všeobecne používaným stalo jeho spojenie „idemo srati do kapusty“... Pochádzal totiž z východu a s obľubou spomínal výrazy z rusínčiny. Okrem toho kodifikoval Epoia ako „jednotku belosti“. Ten bol totiž neopálený, a teda vzbudzoval pozornosť medzi ostatnými viac či menej čokoládovými brigádnikmi. Na tej brigáde si založil Pasarel základ svojej budúcej úzkej brady, ktorá mu vydržala až do súčasnosti, aj keď účes sa mu radikálne zmenil. Možno by bolo bývalo presnejšie povedať, že sa mu účes stratil. Človek zrejme nemôže mať všetko.
Niekto má popularitu, niekto zase vlasy - prehrnul si Epoi rukou tú svoju vegetáciu na konzerve. Vlasy mu boli verné a nechystali sa ho opustiť ani v budúcnosti. Bola to jeho spoľahlivá čapica, ktorú mu nikto nemohol ukradnúť, ani ju nemohol stratiť či niekde zabudnúť. S trpkosťou si spomenul, ako mu kedysi Krva rozprávala: „fuj! s plešivým by som nemohla chodiť“ – a potom sa sku*vila práve s plešivcom... Epoi sa snažil čím skôr prejsť na iné myšlienky. Keď takto väčšinu času preležal, čo iné mu  zostávalo – len spomínať. A spomienky sa mu vynárali ako samé chceli.
Rozhodol sa teda radšej vstať z postele a urobiť si čiernu kávu. Nepíjaval ju pravidelne, ale občas si dal „nigran kafon“ – ako sa káva nazýva v Esperante. Nechcelo sa mu pripravovať kávu podľa všeobecne známych pravidiel, preto si len dal do šálky za lyžičku rýchlorozpustnej kávy, pridal cukor a zalial horúcou vodou. Nikdy nebol kávičkár-labužník, V príprave kávy bol občas priam až barbar, ale zdôvodňoval to skutočnosťou, že káva je barbarský nápoj – v porovnaní napríklad s čajom. Kávové zrná sa vysokou teplotou prakticky viac či menej zuhoľnatili a potom sa zomleli. Aj preto nazýval kávu (nápoj) tekutým asfaltom.
Priniesol si šálku kávy do izby, posadil sa k stolu a chvíľku sa rozhodol počkať. Vriacu tekutinu nemusel. Zahľadel sa na plechový obal z piva, ktorému svojho času odstrihol vrch a vytvoril tak úhľadnú nádobku, pre ktorú zatiaľ nenašiel praktické využitie. Niečo sa mu na tom obale nepozdávalo. S prekvapením čítal názov piva: DÉEP. Odkedy sa tam píše dĺžeň? – čudoval sa. Vstal teda a priblížil sa konzervou bližšie k obalu. A vtedy sa dĺžeň rozhodol  neriskovať a odletel. Potvora muška!

16. 2. 2013

Steporis / Kuriatka



Predierali sa hlbokým bielym snehom, na ktorom nebolo vidno ani stopy po zveri či ľuďoch.
Epoi odbočil k ústiu akejsi jaskyne, tam sa na chvíľu zastavil, palice zapichol do snehu a s radostným úžasom sa poobzeral okolo seba.  Nedotknuté ticho sa rozprestieralo nad celým územím zababušeným do mäkkučkej studenej iskrivej periny. Nezablúdili sme?    premkla ho na chvíľu obava zo zmeneného výrazu okolitej krajiny a z toho vyplývajúca neistota, kde sa vlastne nachádza.
Pripomenulo mu to situáciu, keď raz v zime pricestoval za Esper a celý dezorientovaný zo zmeneného výzoru zasnežených ulíc krajského mesta nevedel, kde presne sa nachádza. Vystúpil vtedy na kopci, pretože tušil, že už minul autobusovú  zastávku, na ktorej mal zísť dolu do bieleho kráľovstva ulice pri Esperinom činžiaku. Zavolal jej teda a popísal, čo sa v jeho okolí nachádza. Esper ho postupne navigovala, až sa dostal do končín aj jemu známych.
Teraz to však bolo iné.  Len krása celej scenérie ho upokojovala a dodávala mu pocit istoty, že v takej nádhernej prírode sa mu predsa nemôže nič zlé prihodiť. Zatúžil znenazdajky mať aj teraz pri sebe mobil a zavolať jej, aby mu poradila. Tu však nijaké mobily nielenže nefungovali, ale ani neexistovali.
Celá družina, spolu s Epoiom, sa vybrala ráno na zber kuriatok*, ktoré tu rástli v hojnom počte vo veľkých jaskyniach – väčšinou vždy len v blízkosti vchodov. Celé rozľahlé územie bolo tým povestné a známe ďaleko za hranicami ich kráľovstva. Epoi však zaostal za ostatnými a bol teraz celkom sám, ako prst v plote. Vôbec mu to však neprekážalo, pretože vedel, že stačí vrátiť sa po stopách svojich lyží a pokračovať smerom, ktorým ho viedla široká stopa celej veselej a neviazanej družiny. Ani skupina lovcov a zberačov kuriatok si nerobila ťažkú hlavu z toho, že sa odpojil  od nich. Vždy predsa mohol vzlietnuť a z výšky sa ešte lepšie orientovať v tejto pustatine.
Epoi si pripadal ako v chráme. Vzápätí sa pousmial, pretože to, čo sa chystal spraviť, sa spravidla v chrámoch nezvykne robiť. Dostal chuť zajesť si. Vybral si z kapsy chlieb s masťou a cibuľou. Celý dvor vedel o tejto jeho „úchylke“, ale už sa nad tým nikto ani nepozastavil. Ostatní mali na chlebe s maslom plátky šunky či syra, prípadne iné drahé dobroty, ale Epoi sa v prírode najradšej napchával svojou dobrotou. Medzi dvoma krajcami chleba natretého škvarenou bravčovou masťou, ktoré si posolil a jemne poprášil mletou červenou paprikou, mal poukladanú na mesiačiky pokrájanú cibuľu . K tomu si dal vajíčko uvarené natvrdo a jedlo bolo kompletné. Zapíjal to zásadne čajom s citrónom, ktorý si nosil so sebou v litrovej termoske.
Keď sa takto posilnil, vybral sa Epoi do jaskyne. Ukázalo sa, že dobre natrafil. Nazbieral tam vyše kilogramu mladých zdravých kuriatok a uložil ich do tašky, na ktorej mal zdola pripevnené krátke široké lyže. Ľahučkú tyč, na ktorej ma prichytenú tašku, mal pripnutú za pásom. Taška nebola ešte naplnená ani do polovice, nepochyboval však, že sa to do neskorého popoludnia zmení. Už sa v duchu tešil v závere dňa na vykúrenú poľovnícku chatu, s praskajúcim ohňom v krbe, kde sa uložia na noc na rôzne karimatky, do spacákov, či len tak na podlahu prikrytú konskou dekou. Predtým si už tradične uvaria na večeru guláš z kuriatok a údenej slaniny. Nikoho netrápilo, že je to ťažko stráviteľné jedlo, pretože beztak nešli spať pred polnocou a navyše celá spoločnosť zalievala porciu vareným vínom či grogom. Keď sa konečne celá bujará spoločnosť uložila na podlahu spať, mohol sa aj Epoi usilovať zaspať.
Ráno sa v iskrivom zasneženom slnečnom dni poberú druhou stranou späť a cestou ešte vyzbierajú náleziská, ktoré nájdu...
-----------------------------------------
* kuriatka – po česky lišky
× × × × ×
Nepohodlie mu nedovolilo ďalej spať.
Po únavnom predĺženom večere sa Epoi len veľmi ťažko a neochotne prebúdzal do nového dňa. Do boku ho tlačila kapsa, v ktorej mal nazbierané kuriatka. Ľahol si totiž večer na podlahu bez toho, aby si ju odložil niekam nabok – taký bol už ospalý. Prekvapilo ho, aká je tá podlaha celkom mäkká. Zrejme som si na ňu počas spánku zvykol – pomyslel si a išiel sa obrátiť na bok a vstať. S čím však v žiadnom prípade nerátal, bola ostrá bolesť v pravej časti trupu, ktorá ho veľmi rýchlo prebrala zo zvyškov driemot.
Razom si uvedomil skutočnosť, v ktorej sa nachádzal! Opatrne si ľavou rukou stiahol remeň hubárskej kapsy z pravého pleca, pravú ruku si opatrne preložil cez hrudník doľava, kde sa ňou zachytil o okraj perináka, ktorý mu slúžil ako nočný stolík. Ľavou rukou sa podoprel a opatrne sa dvíhal do polohy sediaceho starca. Realita ho udrela plnou silou a s ňou sa vrátila aj pokora, ktorú pociťoval pri bezmocnom prežívaní krutej bolesti. Už tu bolo druhé výdesaťdnie nešťastného pádu a v určitých momentoch ešte stále pociťoval rovnako intenzívnu bolesť ako v prvé dni. Keď už sedel a predýchal trochu prvý nápor bolesti, ľavou rukou sa snažil za chrbtom našmátrať remeň kapsy s kuriatkami. Už dávno sa prestal čudovať podobným situáciám, ako bola aj táto, keď sa mu v tejto realite objavovali predmety či iné skutočnosti odinakiaľ. Bral to ako fakt a ďalej si s tým hlavu nelámal.
Pritiahol si kuriatka k sebe a prezeral si ich. Nechcelo sa mu hneď pokračovať vo vstávaní, potreboval oddych. Huby boli veľmi pekné, zdravé, takmer rovnakej veľkosti – ako z továrne. Rozdelil ich do troch kôpok. Prvá bratovi Ylanovi, druhá Esper a tretiu si nechal pre seba. Rozhodol sa, že si z tých svojich uvarí paprikáš. Priam cítil na jazyku chuť smotanovej omáčky s haluškami a kuriatkami.
Potom mu však zišlo na um, že tie kôpky húb sú aj tak zbytočne veľké a tak z každej hromádky odobral trochu, až vytvoril štyri približne rovnaké kôpky. Tú štvrtú sa rozhodol dať Paľovi zo záhradkárskych potrieb.
Potom už nastal čas uskutočniť povstanie (nie Slovenské národné, ale z postele):-). Každú kôpku hubíkov dal do jedného pohára, uzavrel ich a vystrčil do tej sibérie, aká panovala v lodžii. Nemohol riskovať, že sa mu zdusia. Svoje sa rozhodol hneď spracovať, pretože vedel aké sú kuriatka húževnaté a ich príprava trvá dosť dlho. Popoludní mal v úmysle navštíviť postupne Ylana, Ester aj Paľomíra. Vďaka mobilu sa mohol premiestňovať tak rýchlo, že to za jedno popoludnie stihol.
U Ylana vzbudil najväčšie vzrušenie u Bobiny, ktorá sa išla rozdrapiť, ako štekala na objavujúcu sa hlavu. Až keď bol už takmer kompletne prenesený, podarilo sa ju Epoiovi utíšiť. Musel sa jej prihovárať, pretože pred jeho rukou uhýbala, pokiaľ nebol kompletný. V Ylanovej domácnosti pôsobil trochu rušivo. Obaja manželia pozerali televízny program, ale každý v inej izbe a každý sa venoval tomu svojmu programu. Dlho sa preto nezdržal, aby ich nevyrušoval a vrátil sa domov po ďalšie špongie a hneď aj začal prenos k Esper.
U nej bolo v obývačke, kde sa zhmotňoval, celkom ticho. Vari nie je ani doma...? – blyslo mu mysľou a pocítil sklamanie, že nemohol využiť moment prekvapenia, keď by sa jej bol postupne zjavoval pred očami. Dokončil prenos a v rozpakoch si sadol do kresla. Bude ju musieť počkať. Vtom však začul akési šplechnutie z kúpeľne. Opatrne sa priblížil ku kúpeľni a cez zatvorené dvere videl, že sa v nej svieti. Už bol doma. Prezul si šlapky a pohodlne sa usadil na gauči a čakal. Po nejakej polhodinke sa ukázala Esper. Bola už poutieraná, ale celkom nahá. Veď bola celkom sama v byte – aspoň si to myslela. Keď zaregistrovala niekoho ďalšieho v izbe, musela prežiť menší šok, pokým si uvedomila, že je to Epoi. Dlho sa však naňho zlostiť nevedela a potešila sa aj kuriatkam, hoci Epoi mal dojem, že radšej by bola mala hríbovité – buď aby ich mohla usušiť, alebo už sušené. Vianoce sa blížili a do kapustnice treba aspoň za hrsť sušených, najlepšie hríbov. Nakoniec sa situácia vyvinula tak, že Paľovi už v ten deň Epoi kuriatka nestihol priniesť...

10. 2. 2013

Steporis / Ten nešťastný piatok...



...a pátek nešťastný je den, nechoď, dceruško, k vodě ven...
Lenže Epoiovi to nemal kto povedať. Škoda. Bol piatok a nádherný jesenný, aj keď trochu studený, ale predsa len slnečný deň sa rozprestieral na námestí, po ktorom mieril do domu kultúry. Budova už mala určite aspoň pol storočia existencie za sebou, ale ešte stále slúžila, aj keď už zďaleka nielen na ten účel, pre ktorý vlastne vznikla. Kultúry v nej bolo z roka na rok menej, zato obchodné aktivity dominovali stále viac. Epoi chápal, že v záujme prežitia musel majiteľ budovy pristúpiť na takéto oklieštenie pôvodnej činnosti, aby sa tam vôbec nejaká kultúrna činnosť mohla z času na čas vyskytovať. Aj Epoi sa šiel do domu kultúry pozrieť na predajné trhy. Občas sa na nich dalo objaviť niečo, čo v stabilných obchodoch nepredávali, pretože to zväčša boli drobnosti, síce potrebné, ale nedalo sa na nich rýchlo zbohatnúť.
Epoi prešiel cez parkovisko a vstúpil na novoupravený priestor pred vchodom do budovy. Urobil dva kroky a – s výrazom obrovského prekvapenia stratil rovnováhu, vychýlil sa, ako šikmá veža v Pise, lenže s tým rozdielom, že vychýlenie pokračovalo a napriek všetkej jeho snahe o udržanie rovnováhy, sa zrútil z výšky 192 cm. Nanešťastie, v dokonalom oblúku pádu mu prekážali sklené vchodové dvere do domu kultúry. Náraz pravým plecom bol taký silný, že pevné hrubé sklo sa rozsypalo na tisíc kúskov, aj kusov, ostrých ako nože a ihly zároveň. Odniesla si to nielen vetrovka, ale aj košeľa a plece, ktoré nevedelo na situáciu inak zareagovať, len krvácaním. To však v tej chvíli Epoi ešte nevedel. Pod vplyvom nárazu začal dýchať nahlas a nedokázal spočiatku vypnúť hlasivky, aby jeho dýchanie nebolo počuť naokolo. Bolesť v celej pravej časti trupu explodovala a on sa nebol schopný pozviechať a vstať. Z domu kultúry sa ozývali hlasy, ale nedalo sa im vyjsť, pokým tam Epoiova zrúcanina bezvládne ležala. Našťastie celú situáciu zvonku videli dvaja urastení mládenci, alebo ako by povedala jedna babka z Nitry, od ktorej Epoi svojho času kupoval uhorky na nakladanie – boli to kaľavní parobci... Prišli a ochotne mu pomohli na nohy.
Všetci svedkovia udalosti si mysleli, že Epoiovi sa len zakrútila hlava a tak stratil rovnováhu. Pravda však bola iná. Pri nedávnej úprave priestoru pred domom kultúry namiesto jedného schodu urobili dva, pričom ten druhý bol len niekoľko centimetrov vysoký. O tom však Epoi nevedel a keďže svojím zrakom s oboma zákalmi ten rozdiel nezbadal, zakopol a nešťastie bolo na svete! Šťastím v nešťastí bolo, že nenarazil do skla hlavou. Nechcel si ani predstavovať, čo by to mohlo znamenať pre dĺžku jeho životnej púte...
Zamestnanec domu kultúry ho hneď zaviedol do budovy a ponúkol mu stoličku, aby si sadol a spamätal sa trochu z celej udalosti. Medzitým si vypýtal od Epoia občiansky preukaz, aby mohol do záznamu o udalosti uviesť jeho meno a adresu. Také hrubé a pevné sklo je aj drahé...
Naspäť sa rozhodol Epoi ísť autobusom, ale bolo to utrpenie. Na každé nadskočenie kolesa vozidla mu zosilňovač bolesti v pravom boku signalizoval, že nejdú po ideálnej rovine, ale po vozovke, kde sa nachádza snáď milión výtlkov.
Blízko domova ešte zašiel do obchodu nakúpiť aspoň najnevyhnutnejšie potraviny, pretože mu bolo jasné, že na druhý deň ráno možno nebude vedieť ani vstať z postele. So stonaním a viacerými prestávkami odniesol nákup do garzónky a vnútri si s námahou sadol na stoličku. Niečo málo si zajedol, zapil chémiu proti bolesti a šiel si ľahnúť. Ono sa to ľahko povie, ale v tomto prípade bolesť bola ten najväčší nepriateľ Epoia pri jeho snahe vyzliecť sa a uložiť sa do postele.
„Nemá dceruška, nemá stání, k jezeru vždy ji cos´ pohání“ – na rozdiel od nešťastnej ruiny, ktorá ležala na Epoiovom lôžku a hrozila sa chvíle, keď bude musieť ísť napríklad na WC...:-(

× × × × ×

Ráno bolo plné rozkoše. Po prakticky prebdetej noci, s nevyhnutnými vstávaniami na WC (nevstával celkom, len posediačky vypúšťal filtrát do pohára a prelieval do väčšej nádoby), sa Epoi úplne pozviechal z postele a obohatil svoje vedomosti o nový rozmer: zistil, že človek má aj také svaly a šľachy, o ktorých dovtedy nemal ani šajnu. Zahanbiť sa nedala ani pravá noha. Píšťala a koleno ho nenechávali. na pochybách, že tiež absorbovali svoj diel kinetickej energie pádu. Pravá ruka sa takisto hlásila o svoj diel pozornosti, preto si ju nemohol dovoliť ignorovať. Najväčšiu starosť robila Epoiovi neskutočne krutá bolesť v oblasti medzi pazuchou a lopatkou, ktorú však nedokázal celkom presne lokalizovať. Prihlásila sa vždy, keď menil polohu tela a nedokázal ju ničím ovplyvniť. Žiadna chémia na ňu neplatila. Napriek tomu si zapol rátač a popzrel si zaujímavé blogy. A na jednom z nich – el-pav strom – našiel list z predhrobia, kde autor takisto spomínal piatok...

Bál sa každej chvíle, keď sa musel na váľande posadiť,  aby odovzdal filtrát do nádoby, rovnako ako keď si opäť líhal. Bolesť ho prenasledovala aj keď vstal a vykonával bežnú činnosť. Zistil, že tá najhoršia bolesť sa dá trochu zmierniť, keď zaujme určitú polohu a nevybočí z nej. Beda však, ak porušil toto pravidlo! Mal kúpenú aj konskú masť, určenú práve na takéto stavy, ale nedokázal si to ľavou rukou natrieť. To by bol musel výrazne zmeniť polohu a bolesť ho pri každom takomto pokuse odhovorila pokračovať. Alebo mať ruku dlhú ako Saxana...

Takto pretrpel sobotu, nedeľu a v pondelok sa rozhodol, napriek bolestiam (a či práve preto), že zájde do lekárne vzdialenej skoro kilometer a kúpi si voľnopredajné tabletky s obsahom diklofenaku. Našiel totiž doma ešte zvyšok z čias, keď to užíval proti bolesti krížov a po ich užití sa mu skutočne do hodiny uľavilo. Bola to len dočasná úľava, ale predsa – jeho nervová sústava si potrebovala aj trochu oddýchnuť od toľkého náporu.

Začal si vážiť celkom samozrejmé veci, ktorým dovtedy ledva venoval pozornosť. Obliekanie a obúvanie mu trvalo asi trikrát dlhšie než zvyčajne. Nakoniec ho však zvládol a vybral sa po troch dňoch konečne medzi ľudí. Čerstvý vzduch, to bola ďalšia vzácnosť, ktorú od tej chvíle už nevnímal ako samozrejmosť. Napriek slimačej rýchlosti, akou sa presúval, cítil sa ohromne – až do chvíle, keď sa opäť prihlásila bolesť. Tešilo ho, že ľudia nespozorovali jeho problémy. Na žartovné narážky na rýchlosť chôdze reagoval tiež žartom a s úsmevom a nákupom sa nakoniec dostal aj späť k sebe.

Doma ani nejedol,  len zapil chémiu a pobral sa do postele. Už to potreboval ako morskú soľ. Ležal a pokorne čakal pokým diklofenak stlmí bolesť na znesiteľnú mieru a on bude môcť na chvíľu zaspať. Pred očami mu defiloval celý deň, vrátane maličkostí, ktoré však v jeho situácii častokrát narastali až do neriešiteľných problémov. Nikdy by nebol povedal, že obyčajná podlaha sa dokáže človeku tak vzdialiť, že prakticky všetko, čo mu padlo na zem, stalo sa nedosiahnuteľne vzdialeným...

Bez úvodu

Bez akéhokoľvek úvodu vás chcem poprosiť o informácie o nižšie zobrazených plodoch akejsi, pravdepodobne tekvicovitej, rastliny. až nepravdepodobne elegantne tvarované plody, ktoré by sa dali považovať dokonca priam za eroticky podfarbené, keby sa takýto úmysel dal spojiť s nevinnou rastlinou. Jediné, čo sa mi podarilo zatiaľ zistiť, je informácia, že rastie vo Vietname.
Každá informácia ma poteší.


6. 1. 2013

P. F.



 (e-mailové pf)
 péefko

Znaven tím vším, já chci jen smrt a klid,
jen nevidět, jak žebrá poctivec,
jak dme se pýchou pouhý parazit,
jak pokřiví se každá dobrá věc,
jak trapně září pozlátko všech poct,
jak dívčí cudnost brutálně rve chtíč,
jak lidskou slušnost korumpuje moc,
jak zchromlá vláda na nás bere bič,
jak umění je pořád služkou mocných,
jak blbost zpupně schopným poroučí,
jak prostá pravda je všem jenom pro smích,
jak zlo se dobru chechtá do očí.
Znaven tím vším, už chci být, lásko, v hrobě,
jen nemuset tím sbohem dát i tobě.
________________________________________________________

Pokud Vás oslovila aktuálnost básně a ptáte se,
který mladý talentovaný autor dokázal tak přesně vyjádřit
naši prohnilou dobu, pak vězte, že to byl
William Shakespeare a tento jeho sonet je starý 400 let.
 
Co z toho plyne? Že neprožíváme žádnou krizi identity,
kultury, vztahů a čehokoli dalšího.
Pravda je, že lidé jsou - alespoň soudě dle velkého mistra - pořád stejní.
Tak hlavu vzhůru. A nenechte se otrávit!