Steporis / Pobyt v krvavnici sa končí

Zatiaľ to však pri Epoiovi nebolo aktuálne. V posteli sa mu ležalo veľmi pohodlne – až neskôr zistil, že ležal na akomsi špeciálnom bublinovom matraci, len nohy musel mať pokrčené v kolenách, pretože posteľ bola krátka a nohy sa mu nedali prestrčiť pomedzi kovové tyčky – bola tam totiž priečne vložená doska. Epoi chvíľami zadriemal, vzápätí sa zase prebúdzal, ale – div divúci – jediný pocit bola tá nepríjemná bolesť zvierača močového mechúra. Inak nepociťoval nič, ani smädný, ani hladný nebol. Bolo mu čudné, čo ešte môže z neho odtekať, keď nič nekonzumuje. Potom si však uvedomil, že fľaše s infúziou boli vo svojej podstate len fľašami destilovanej vody, kontaminovanej nejakou chemikáliou, ktorú sa takýmto spôsobom usilovali doňho dostať. Na ľavej ruke mal namontované až dve „potrubia“, ktorými mohli dolievať doňho čo len chceli. Nazývali ich kanyly. Zaujímavé, že nikdy nepoužili naraz obe potrubia. Medzitým si spomenul, že ráno, tesne pred operáciou, sa mu snažila jedna mladá sestrička vytvoriť  na ruke druhé potrubie, ale sa jej to (ako obyčajne)  nepodarilo. Všetky ostatné zdravotné sestry mu to vedeli vytvoriť raz na jednej, raz na druhej ruke pomerne zručne, ale táto nešťastnica bola tým známa, že to nevie. Epoi mal dojem, že sa to bojí robiť. Inak, u väčšiny mužov-pacientov mala úspech svojím výzorom, len keby nebolo toho nešťastného strachu, s ktorým pristupovala k montáži kanyly. Potrubie pacientom rušili a na inom mieste znovu vytvárali v priemere každé štyri dni – asi aby  nevyšli z cviku a nedopadli ako tá spomínaná sestrička...

Tri dni po operácii sa rozhodli Epoia prepustiť domov. „Príde po vás niekto?“- spýtal sa ho lekár pri vizite. „Nie. Nemá kto.“- odpovedal mu popravde Epoi. „A ako budete cestovať?“ „Vlakom.“  Lekár pokýval hlavou zboka nabok, pozrel sa na zvyšok vizitovej suity a nakoniec to zavŕšil rozhodnutím: „Budeme si teda myslieť, že po vás niekto prišiel...“ 

Nebol to jediný moment Epoiovho pobytu v chorobnici, ktorý sa mu javil ako zaujímavý. Už keď prišiel prvýkrát na príjem chirurgickej kliniky  dohodnúť si termín nástupu, prijímací lekár ho informoval, že ho budú ochotní hospitalizovať len v tom prípade, ak bude mať vykonané všetky predoperačné vyšetrenia. Navyše, bola tam podmienka, koľko dní od vyšetrenia bol ten-ktorý papier ešte platný. Videlo sa mu to celkom logické. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď už po prijatí na oddelenie musel absolvovať totožné vyšetrenia ešte raz! Keď im argumentoval, že predsa všetky vyšetrenia úspešne a v termíne už raz absolvoval, pretože inak by ho ani neprijali, sebavedome mu oznámili, že u nich uznávajú len ich vlastné vyšetrenia... Videlo sa mu to ako plytvanie peniazmi daňových poplatníkov, biologickým materiálom, ako aj časom všetkých zúčastnených osôb.

Teraz však stál pred ním iný problém. Po raňajkách, ktoré predstavoval rožok a čaj bez cukru, a vybratí hadičky z hrude, sa konečne dostal von z areálu bolestnice. Krk mal prelepený veľkým gázovým obväzom, takže každý videl, odkiaľ ide... Lekárom sa síce celkom nepozdávala skutočnosť, že ešte trochu vytekalo z hrude (množstvo nakvapkaného magľajzu cviklovej farby starostlivo každých 24 hodín kontrolovali a zapisovali), ale nakoniec mu tú hadičku vybrali a otvor prelepili. Očakával, že to bude nepríjemné a bolestivé, pretože jedna mladá, 21-ročná dievčina bola operovaná na štítnu žľazu 4 dni pred ním a tá sa sťažovala, že to bolo zlé, keď jej hadičku vytiahli. Na počudovanie, Epoi ani necítil, keď mu to urobil lekár. Akurát keď rezko vstával s postele, na ktorej mu odtok vyberali, okamžite ho to sotilo späť na posteľ... Vtedy si uvedomil, že subjektívny pocit plného zdravia a dobrej kondície je klamlivý.

Uvedomoval si, že si bude musieť dávať pozor na námahu, pretože cestoval s väčšou batožinou a na železničnú stanicu to nebolo len zopár metrov. Rovnako doma to mal po výstupe z vlaku ešte dobré 2 km peši, a to s ťažkými taškami, až do svojho bytu. Zatiaľ však na tieto problémy nemyslel, pretože bol po troch týždňoch vonku medzi slobodnými ľuďmi. Aj on sa konečne cítil slobodne. Žiadne budenie pred šiestou ráno a odbery krvi, či iné dobroty, žiadny povinný časový harmonogram! Zamieril k jednej svojej známej, ktorá na trhovisku predávala tovar, a potom sa vybral do jedálne, ktorá tam neďaleko fungovala, aby si dal niečo na jedenie, s prihliadnutím na svoj zdravotný stav. Uvedomoval si, že sa mu ťažšie a nie celkom bezbolestne prehĺta. Potreboval teda mäkkučké jedlo. Veľmi ochotná predavačka za pultom mu sama vyhľadávala, čo by bolo najvhodnejšie, keď sa jej zdôveril, ako na tom je. Fazuľkový prívarok, vajíčko natvrdo a konečne mäkký chlebík – ani bohovia na Olympe nemali lahodnejšiu stravu! „Teraz sa konečne cítim znova ako človek“- povedal sympatickej a ochotnej predavačke, keď sa lúčil.

MUŽSKÉ VTIPY

Pri niektorých vtipoch niet pochybností, kto ich vymyslel. Tie nasledujúce určite muži..:

Steporis / Zlodej to nebol

Nespoznával svoje najbližšie okolie. Napravo od jeho postele bola akási biela plachta natiahnutá na ráme, vľavo zase okno, ale oveľa ďalej, než ako bol naň doma zvyknutý a bolo ešte aj väčšie než to trojdielne v jeho vlastnej izbe... To má byť pokračovanie sna? hovoril si v duchu. Alebo som u niekoho na návšteve? V posledných rokoch nechodieval na návštevy k nikomu, s výnimkou Esper. Toto však nebol jej byt, ani chata. Záhadu mu pomohla rozlúštiť akási dobrá víla stredného veku, ktorá ho oslovila: „Viete kto ste, ako sa voláte a kde ste?“ spýtala sa ho. Na tú tretiu otázku nevedel odpovedať, ako ani na sebe samému položenú otázku, kto je tá víla a čo tu robí? Vysvitlo, že víla je pravdepodobne lekárka a informovala ho, že ho len pred niekoľkými hodinami premiestnili z ARO (anestéziologicko-resuscitačného oddelenia) sem, na jednotku intenzívnej starostlivosti (JIS).

Nechápal, prečo. Veď mu nič nie je. Necítil žiadnu bolesť a ležalo sa mu ako v bavlnke. Skôr než sa stihol opýtať, vysvetlila mu to sama dobrá víla. „Absolvovali ste operáciu, pri ktorej sme vám odstránili vyše polovice štítnej žľazy a pomerne veľký nádor na krku“. – oznámila mu a pokračovala: „Ako sa vám rozpráva? Povedzte I“, dodala nakoniec. Epoiovi nezišlo nič iné na um, len sa opýtať: „Aké, mäkké, alebo tvrdé?“ Po nejakom čase prišiel zase muž, Epoi tipoval, že to bol asi operatér, ktorý sa ho hneď spýtal: „Rozprávate?“  Keď Epoi odpovedal kladne, zareagoval chirurg takto: „Chvalabohu! Povedzte I!“ Na poslednú požiadavku reagoval Epoi už osvedčenou otázkou „aké, mäkké, alebo tvrdé...?“.  Neprešli ani dve hodiny a tretia osoba sa ho spýtala takisto na I. Pochopiteľne, že náš operovanec neodolal pokušeniu odpovedať rovnako, ako už dvakrát predtým...

Neskôr sa dozvedel, že za štítnou žľazou sa nachádza nerv, ktorý ovláda hlasivkové väzy a že mu teda hrozila prípadná úplná strata hlasu, resp. jeho možné znetvorenie. Netušil, že hrozieb, ktoré sa vznášali ako Damoklov meč nad jeho hlavou, bolo v tomto prípade viacej,  o tom sa však dozvedel až o niekoľko mesiacov. Jediná bolesť, ktorú Epoi cítil, a to každých pár minút, bol vlastne zvieravý pocit, keď mu po kvapkách odtekal moč z mechúra, bez toho, aby mohol zavrieť zvierač. Zistil, že má do mechúra zavedenú hadičku, ktorá mu odvádzala filtrát do fľaše, zavesenej na okraji postele. Aby to bolo štýlové, hadica mala žltú farbu. Ďalšia hadička odvádzala polotekutý „magľajz“, farby cviklovej šťavy, z hrude do inej fľaše. Okrem toho mal aj hadičku v nose a od hrudníka mu viedli drôty, pravdepodobne pripojenie na EKG.

Videlo sa mu to všetko prehnané. Taký poplach okolo vykrojenia jedného nádoru! Akosi si nevedel uvedomiť, že už nie je mladík a že viacerí jeho vrstovníci sa ani len nedožili tohto veku, nieto aby zvládli podobný zásah do fungovania organizmu. V posledných pár rokoch mal Epoi často rozpor medzi tým, ako sa cítil a tým, čo mohol zvládnuť.

× × × × × 

Myslenie bolo stále mladé, maximálne tak tridsaťročné.

Horšie to už bolo s telom. To si niekedy postavilo hlavu a nie a nie fungovať ako sa patrí. S postupujúcim vekom sa ten rozdiel zvýrazňoval, čo Epoi nedokázal pochopiť. Nedokázal sa s tým zmieriť, hoci mu rozum hovoril, že je to prirodzený proces, vďaka ktorému život každého jedinca smeroval, skôr či neskôr, k úspešnému záveru, v tomto prípade úmrtiu. Epoi to nazýval zatiahnutie rolety... Žiadna vysušená a kostnatá smrtka s kosou, to už bol prežitok, ale v jeho predstavách veľký, svalnatý Hýbateľ všetkých vecí prichádzal k obchodíku so starodávnou železnou roletou. Ako klasický majiteľ obchodíka  v minulom storočí, stiahol ju a dole pri zemi zamkol. Okolitý ruch na ulici sa tým nezmenil, vlastne skoro nič sa nezmenilo. Nikomu v skutočnosti jeden človek nechýba.

Steporis / Žeby zlodej?

Raz natrafil Epoi na fejsbúúku na vydarenú fotku Evet. Tak sa mu zapáčila, že si ju odfotil z monitora do mobilu a dal si jej portrét ako pozadie. Zakaždým, keď išiel použiť mobil, uvidel ju a uvedomil si, ako vyrástla za tie roky do krásy. Zároveň pociťoval smútok z toho, že Krva ho bezcitne obrala o možnosť vidieť svoje dieťa, ako dorastá do veku dospelosti, so všetkými jej starosťami, ale aj radosťami, ktoré so sebou celý proces prinášal. Stávalo sa, že sa na mobil s Evet s obľubou pozeral – až raz, keď si ju obzeral o niečo dlhší čas, stala sa neuveriteľná vec! Evetina tvár sa pohla a Epoi mal možnosť vidieť, ako na videu to, čo práve jeho dcéra robí, ako sa hrá so synčekom, ale bol to len obraz, bez zvuku. A bola to len jednosmerka. Ona ho nevidela a ani netušila, že ju niekto pozoruje. Bohužiaľ, všetko tam v jej okolí bolo písané po anglicky, a teda skoro nič z tých nadpisov nevyrozumel. Epoi nebol angličtinár, len si odvodil niektoré slová z francúzštiny, ale v prípade, že bol význam prevzatého slova posunutý (a to sa v angličtine stávalo), veľa mu to nepomohlo. Napriek tomu sa tešil z pokroku, aký jeho vnúčik dosahoval. Ako rástol, bol stále zručnejší v celkom bežných činnostiach.

Po nejakom čase to skúsil s fotografiami ďalších príbuzných a príbeh sa opakoval – s jednou výnimkou. Ella mala na takomto videu rozmazanú tvár a hlavu. Ktovie či to spôsoboval jej negatívny postoj k Epoiovi. Po čase sa mu to však prejedlo a sledoval konanie svojich blízkych len občas, najmä cez sviatky, ktoré on už roky prežíval v samote. Prispela k tomu aj skutočnosť, že sa mu podarilo niekedy nechtiac nazrieť do ich intímneho života a to si neželal.

Keď sa pokúšal pozrieť si takto aj ďalších svojich známych, nefungovalo to. Pravdepodobne to museli byť len pokrvní príbuzní, ale popri nich videl aj „nerodinu“, pokiaľ sa tam v tom čase vyskytovala. Pomerne často sa takýmto spôsobom pozeral k svojmu bratovi Ylanovi, aby sa náhodou nestalo, že by prišiel k nim na návštevu a neboli by práve doma. Čo však Epoia trochu udivovalo, bola skutočnosť, že pri takomto pozorovaní sa batéria mobilu rýchlo vybíjala a bol nútený dobíjať si ju skoro denne. Myslel si totiž, že prenos sa uskutočňuje pomocou nejakej inej energie. Mýliť sa je však ľudské.

Epoi by bol rád zistil, či takéto niečo jestvuje aj opačným smerom, ale keďže sa nikomu so svojím objavom nezdôveril, nemal si to ako overiť. Aj tak bol rád, že má aspoň takúto možnosť dozvedieť sa čosi viac o svojich blízkych. Navyše, tu mu nikto nemohol klamať, pretože nič netušil. Akákoľvek faloš bola vylúčená...

× × × × ×

Epoi neskoro večer už spokojne zaspával, keď odrazu zacítil vpich niečoho tenkého a ostrého do hrudníka.

Okamžite sa chcel brániť, ale nedokázal sa ani pohnúť. Keďže ďalšie bolestivé vnemy neprichádzali, spal až do rána, len mal pocit, že mu v spánku ktosi zasúval do hrtana nejaký predmet. Najprv mu nastriekal ústnu dutinu sprejom a potom sa mu snažil zasunúť ten predmet dnu. Nedarilo sa mu to, pretože Epoia napínalo ako na vracanie a celá akcia ho dráždila do kašľa. Predmet musel ísť von, nasledovala ďalšia dávka spreju a opäť pokus o zasunutie tej veci do dýchacej trubice. Keď sa ani druhý pokus nevydaril, zopakovalo sa všetko ešte raz a vtedy sa to konečne komusi neznámemu podarilo. Potom už mohol Epoi konečne nerušene spať...

Po hlbokom a bezsennom spánku sa konečne začal Epoi prebúdzať. On však to, čo si pamätal, za sen považoval. Prebudený, ešte so zavretými očami, premýšľal nad významom celého sna. Usúdil, že sny nemajú logiku, a preto sa ich nemáme snažiť pochopiť, či nebodaj vysvetľovať. Bolo mu fajn. Vôbec sa mu nechcelo vstávať, najradšej by bol len spal a spal. Akýsi šuchot ho však prinútil otvoriť oči a spozornieť. Už roky býval sám a žiadny šuchot by sa teda v jeho blízkosti nemal vyskytovať. Žeby zlodej?!?

Steporis / Komunikácia s príbuznými

Epoi si nielenže uvedomoval svoje schopnosti „navyše“, ale rozhodol sa ich aj trénovať a zdokonaľovať. Za súmraku a cez noc, aby nevzbudzoval zbytočnú pozornosť okolia, vydával sa na stále dlhšie trasy letu. Popritom sa snažil zvyšovať aj rýchlosť letu, až sa mu nakoniec podarilo prekonať 200 km/h. Vyššou rýchlosťou sa neodvážil lietať, pretože nemal ani zďaleka dobrý zrak. Glaukóm mu z neho ukrajoval pomaly, ale isto a perspektíva v tomto smere nebola vábna  - jednotlivé vlákna očných nervov mu postupne odumierali a nikto nevedel tento proces zastaviť. Ďalším dôvodom na opatrnosť bol fakt, že spravidla nemohol lietať vo veľkých výškach, pretože sa mu tam zle orientovalo a nízko nad zemou sa nachádzali nielen infotabule pre vodičov, ale aj rôzne iné prekážky, ktoré by ho pri vysokej rýchlosti mohli ohroziť.

Škoda, že nemôžem využívať svoje schopnosti verejne! Koľko by som ušetril na cestovnom a ešte aj čas – veď vzdušnou čiarou je väčšina cieľov oveľa bližšie.. hovoril si v duchu, keď sa potajomky premiestňoval po nočnej oblohe. Zrážok s lietadlami či umelými družicami sa veľmi neobával, veď aké už len veľké percento pravdepodobnosti, že do niečoho narazí, tam hrozilo? Oveľa častejšie musel riešiť problém so zvedavými vtákmi, ktoré si ho dôkladne všímali – dokonca sa mu prihodilo, že bol aj napadnutý celým kŕdľom... Vtedy sa rozhodol, že najlepšia obrana je útek a veru využil svoje schopnosti letu na maximum. Určite prekročil tých 200 km/h.

Menej sa mu darilo ovládnuť ďalšie svoje schopnosti. Niekoľkokrát sa mu splnilo želanie, práve keď po ňom vrúcne túžil. To sa však vždy udialo spontánne, bez toho, že by to bol plánoval. Napríklad odtečenie vody z obývačky a následné opláchnutie schodišťa až na prízemie. Úmyselné želania nemali úspech, alebo len čiastkový. Raz sa tak napríklad pokúšal intenzívne zapôsobiť len mysľou na mladú ženu, tiež sídlišťanku, aby si ho viacej všímala. Ani nevedel, čím bola pre Epoia taká príťažlivá. Maznala sa s mačkou, ktorú si priniesla na dvor. Epoi sa posadil na vedľajšiu lavičku a pokúšal sa v duchu na ženu zapôsobiť.Čo sa však nestalo! Prišla k nemu jej mačka a nie a nie sa od neho odpútať... Zato majiteľka mačky by si ho inak možno ani nevšimla. Také sú zákutia ľudského myslenia, o zvieracom nehovoriac.

Pri týchto leteckých tréningoch mu často myseľ zabiehala do Anglicka, kde žila jeho dcéra Evet. Na nej sa ako na jedinej z detí prejavovali už v detstve letecké schopnosti. Ktovie, či ešte zvykne lietať a či už to zabudla – uvažoval Epoi koľkokrát. Na to, že by na ostrovy skúsil zaletieť, ani nepomyslel. Bola to veľká vzdialenosť a on už nebol žiadny mladík v puberte. Bol by však rád vedel, či náhodou aj jej syn Ichar nedostal do vienka schopnosť vznášať sa napriek gravitácii. Zbytočne by jej však položil takúto (alebo aj akúkoľvek inú) otázku, odpovede by sa nedočkal. Sporadicky (to znamená, že nie každý rok) mu napísala Evet blahoželanie k narodeninám, ale inak nereagovala na nič z toho, čo jej poslal cez internet. Ichara sa spýtať nemohol, pretože ten nemal ešte ani tri roky a písmo zatiaľ zrejme neovládal. Okrem toho, nevedel, v akej reči sa s ním dá dohovoriť, pretože jeho otec Iam (o 4 a pol roka mladší než Evet) hovoril po anglicky. Ďalšou prekážkou mohla byť skutočnosť, že malý Iško (ako ho v duchu Epoi nazýval) veľa času trávil, aj so svojou mamou, v Anglicku.

Ani so svojím druhým vnúčaťom nemal Epoi žiadny kontakt – rovnako ako s jeho matkou Ellou.  Ešte v čase, keď bola Ella iba tehotná so svojou dcérkou Inou, napísala mu týždeň pred Vianocami preňho nepochopiteľný text. Písaval jej občas cez fejsbúúk. Prežíval totiž v duchu s ňou možné ťažkosti tehotenstva a držal jej palce, aby všetko dobre dopadlo. Raz, keď mu odpovedala na jeho list, všetko v rámci normy, o niekoľko hodín mu bez akéhokoľvek vyprovokovania poslala ďalší list, ale ten ako keby písala celkom iná osoba. Tento nespravodlivý text Epoia nesmierne rozrušil. Nemohol ani zaspať. Tak tam len ležal potme, prehadzoval sa na posteli, ale spánok neprichádzal. Ráno, keď sa mechúr hlásil o svoje práva, vstal, rozsvietil si a... nevidel. Presnejšie povedané videl tak, ako keby bol priestor okolo neho zaplnený hustým sivým dymom. Popamäti prešiel na WC a do kúpeľne. Zachvátil ho obrovský strach – ako teraz bude existovať sám, bez pomoci, keď bude slepý?!?

Načo mi bude všetká tá technika, ak nebudem znovu vidieť?; hovoril si v zúfalstve. Mobil, rátač, to všetko mal orientované na vidiaceho jedinca. Isteže, existovali aj prístroje upravené pre nevidiacich, ale dostali sa k nim len tí, ktorí už zrak stratili. Mali by všetky zariadenia konštruovať obojako – aj pre nevidiacich a každý užívateľ  by si mal odskúšať aj režim potme; uvažoval Epoi počas celého dňa, keď len tak bezradne sedel či ležal. Ani nič nejedol po celý deň, len vodu pil a snažil sa zaspať, veď aj tak bol nevyspatý. To sa mu párkrát podarilo a dokonca aj v noci si potom pospal niekoľko hodín. Ďalšie ráno mu už prinieslo úľavu – opäť videl, skoro ako predtým, ale uplynulých 24 hodín ho tak vystrašilo, že si povedal, že si prestane už brať k srdcu takéto negatívne informácie a postoje. Veď je to v jeho vlastnom záujme a nebude si zbytočne ničiť zvyšok zdravia a života. Tak neslávne sa skončila už aj tak skromná komunikácia so staršou dcérou. Nebyť fejsbúúku, nevedel by ani či sa mu potom narodil ďalší vnuk, alebo vnučka.

Steporis / Globalizácia spojenia

John Sergej Seretenko, magister rytier Dvonč, Ali paša, Mustafa Sýrsky, biliardista-začiatočník končiaci hru, alias Traki...



Takéto aj iné mená a názvy trielili Epoiovi hlavou pri prechode zo spánku do bdenia. Samozrejme, že na Joyceovho Finnegana nemal. Všetky tieto mená a prezývky patrili jednej a tej istej osobe. Išlo o Erka Hryna, ktorý bol kedysi Epoiovým spolužiakom, na základnej aj strednej škole. Ten teraz býval aj s rodinou v najmocnejšom štáte sveta.


Kuriózny bol však spôsob, akým sa dostal natrvalo do cudziny. Jeho dcéra najprv študovala v tej krajine a zaľúbila sa do domáceho občana. Aj s ním žila, len tak nadivoko, pretože dotyčný bol ženatý. A to sa ukázal byť problém, keď končila štúdium na vysokej a končilo jej zároveň aj povolenie na pobyt v krajine. Keby sa bola mohla vydať zaňho, získala by povolenie na pobyt automaticky. Čo teraz urobiť, aby vlk zostal celý a koza nažratá? Milej dcére sa domov vrátiť nechcelo a jej amantovi sa zase zrejme nechcelo rozvádzať.


Ženy v Erkovej rodine (manželka a dcéra) teda vyhútali plán, ktorý nemal chybu. Hryn zhodou okolností patril vo svojej rodnej krajine k národnostnej menšine, ale nikto by to pri rozhovore s ním nespoznal, pretože úradným jazykom hovoril bez chyby a nikdy žiadne problémy pre svoju národnosť nemal. Nahovorili ho však, aby sa sťažoval na národnostný útlak, aký musí dennodene zažívať v tom štáte a že by preňho bolo najlepším riešením emigrovať do krajiny bohatej a zasľúbenej, plnej demokratických a občianskych slobôd. Toto sa mu (ktovie, možno aj so šťastím – alebo to bola chvíľa dobrého rozmaru Veľkého Hýbateľa?) podarilo priviesť do úspešného záveru, vyjadreného povolením na pobyt vo svojej budúcej možnej vlasti. Jeho manželka a syn, ktorý mal vtedy ešte len pred povinnou vojenskou službou, si vzápätí podali žiadosť o získanie práva na trvalý pobyt v onej krajine. Odôvodňovali svoju žiadosť skutočnosťou, že v opačnom prípade by sa jednalo o rozdelenie rodiny...


Nakoniec uspeli obaja, ale do krajiny svojich ekonomických snov pocestovala len Erkova manželka sama, pretože synátor si musel najprv odkrútiť vojenskú službu a až potom sa mohol vysťahovať... No nie je to krása?!? Ani románopisec by nevymyslel lepšiu fintu.


Tak sa stalo, že sa celá rodinka usídlila na západnom pobeží superštátu v teplom podnebí, blízko svetoznámych filmových ateliérov. Medzitým sa milenec ich dcéry so svojou veľkou láskou definitívne rozlúčil, takže vlastne odpadol aj prvotný dôvod, pre ktorý celú túto konštrukciu svojho exodu tak dômyselne vybudovali.


Toľko na vysvetlenie, prečo sa Epoiovi snívali všetky tie prezývky bývalého spolužiaka, ktorými sám seba pomenúval v puberte. Večer predtým totiž zažil Epoi prvý prípad globálnej komunikácie na vlastnej koži, keď mu Erko zatelefonoval cez pol zemegule. Pre Epoia to v tom čase bola veľká udalosť, pretože dovtedy si len písali klasickou poštou a zapôsobilo to zrejme aj na jeho podvedomie. V tom čase ešte Epoi nemal internet, ale možno aj táto udalosť ho trošku viac posunula k rozhodnutiu zaobstarať si to pripojenie, napriek nárastu výdavkov. Keby nebol už nejaký čas poberateľom dôchodku, nebol by mohol ani len snívať o internete. Mal síce ešte veľa splátok na zameškané platby viacerým adresátom, ale dokázal sa uskromniť.


× × × × × ×


S internetom sa Epoiovi otvoril celkom nový svet. Spočiatku sa nevedel nasýtiť možnosti surfovať a navštívil priam neuveriteľné množstvo stránok – limitoval ho len predplatený objem dát, ktoré mohol mesačne použiť bez toho, aby musel doplácať. Ďalšia úžasná vec bola preňho Skype. Vďaka nemu mohol písomne komunikovať v reálnom čase s celým svetom. V tom čase ešte nemal namontované slúchadlá ani mikrofón. Najviac tak komunikoval s Esper a potom s Erkom. Postupne pribúdali adresy ďalších, spočiatku väčšinou bývalých spolužiakov, ale aj zopár ďalších známych. Neskôr objavil preňho dovtedy nezvyčajný svet blogov a blogerov. Zároveň sa mu otvoril prístup k informáciám, ktoré predtým musel prácne zháňať v časopisoch a knihách – v mestskej či okresnej knižnici.


Stále mal totiž na pamäti, že o svojom pôvode nevie takmer nič. Uvedomoval si svoju odlišnosť v porovnaní s naprostou väčšinou obyvateľstva a hoci ho to až tak veľmi netrápilo, rád by sa bol býval dozvedel o sebe čosi viac. Svojím spôsobom predstavoval aj Epoi menšinu, len zatiaľ nevedel pomenovať akú. Vo svojom bezprostrednom okolí nepozoroval, že by niekto ďalší (s výnimkou Evet) mal podobné schopnosti ako on, a to ich zrejme ešte ani on sám zďaleka nepoznal všetky!


A tak teda hľadal, snoril po každej stope niečoho výnimočného, čo by mu aspoň trochu pripomínalo podobné nezvyčajné schopnosti, aké pozoroval na sebe.


Aj Esper ho utvrdzovala v tom, že voľačo s ním nemôže byť v poriadku, pretože v jeho blízkosti sa spotrebiče kazili oveľa častejšie, alebo aspoň, prejavovali rôzne odchýlky od normálu, napríklad počítač u Esper, keď tam bol Epoi na návšteve.