Steporis / Epoi a jeho rodina

Epoi Unukajunu, jeho syn Et, dcéry Ella, Evet a naostatok manželka, Krva Grošovaná, (nechala si svoje priezvisko zaslobodna) tvoria spolu rodinu, o ktorej nikto nevie, odkiaľ vlastne prišli. Vždy, keď sa ich na to niekto spýtal, zahovorili to. Nie snáď preto, že by nechceli odpovedať, ale nevedeli, aká odpoveď by ľudí uspokojila. Jednoducho sa nasťahovali do tohto bytu a bývajú v ňom. Mnohí ich považovali za namyslených, alebo aspoň za nespoločenských. Pravdu však netušil nikto z nich. Epoi, takisto ako jeho susedia, nevedel, odkiaľ sa sem vlastne prisťahoval. Jeho pamäť akoby sa začala až v tomto paneláku, kde sa im aj Evet narodila. Nedokázal si spomenúť skoro na žiadne veci zo svojej minulosti – pred príchodom do tohto paneláku. (Jediné tri slová, na ktoré si dokázal spočiatku spomenúť, boli „esper“ a „modranžový Steporis“, ale aj tie najprv nevedel nikam zaradiť). Keby sa ho nespýtali iní, ani by mu na um neprišlo uvažovať nad tým, odkiaľ prišiel. Ktovie či by to vedela Krva, pomyslel si a s nechuťou odkopol veľkú bielu húsenicu, ktorá sa mu chcela uvelebiť na nohe. Epoi mal síce miernu povahu, ale tá odporná larva mu zakaždým dokázala pokaziť náladu. Nik totiž nedokázal docieliť, aby sa neusalašila na ktorejkoľvek nohe, ktorá bola nablízku. Zostávalo preňho záhadou, prečo by to mala teraz byť práve tá jeho. To by predsa znervóznilo každého. Raz jej ju pripravím na večeru, pomyslel si a s úsmevom si predstavil Krvu, ako by soptila. Larva bola totiž jej miláčikom a Pova, ako ju sama nazývala, dostávala len to najfajnovejšie žrádlo zo všetkých potvor, ktoré Krva doma chovala. A veruže to aj bolo vidno! S tučnými bielymi trasľavými záhybmi jej mľandravého tela ako-tak kontrastovala len holá, v prednej časti ružová hlava s nevýraznými tupými očami – farby mútnej vody v kaluži. Nechápem, čo na tej ohave vidí...

× × × × × ×

 Epoi prichádzal domov z práce zvyčajne okolo pol tretej popoludní. Ani dnes to nebolo inak. Zohrial si na plyne jedlo od nedele – ako skoro každý  pondelok.  Keď už začal jesť, prišla za ním do kuchyne Evet a prisadla si. Nepovedala mu síce nič, ale on aj tak už vedel, že by si tiež dala. Rozumeli si aj bez slov. Evet navštevovala tretiu triedu základnej školy a obedúvala v školskej jedálni. Často sa však stávalo, že v čase, keď prichádzal Epoi domov, bola už hladná – alebo len jednoducho mala chuť na domáce jedlo. Veľa pochopiteľne záviselo od toho, čo bolo v nedeľu na obed... Epoi sa na ňu pozrel a spýtavo kývol hlavou. Evet sa usmiala a tiež prikývla. Všetko bolo jasné. Epoi vstal, nabral jej do taniera a obaja sa pustili do jedla. Komorný súbor hral koncert pre príbor a taniere.

„Hádaj, kam pôjdeme teraz", spýtal sa Epoi, keď dojedli. „Ja viem, na záhradu, kŕŕmiť", odvetila Evet takým tónom, že Epoi nevedel, či sa jej ta chce ísť alebo nie. Pre istotu sa jej na to nespýtal...   

× × × × × ×

Deň čo deň chodieva stále tou istou cestou na záhradu kŕmiť...Už by ta potrafil aj so zatvorenými očami. Občas sa stalo, že sa k nemu priplichtil vakur – ďalší exemplár  z  Krvinej  zbierky  hávede.  Výzorom  pripomínal  malé neforemné prasa, ktoré muselo kedysi v plnej rýchlosti naraziť do prekážky. Hlavu mal síce bez rypáka, ale s krátkym, hrčovitým a celkom nepohyblivým chobotom. Po tom predpokladanom náraze mal však celú hlavu vtlačenú do trupu – ako keby ani krku nebolo. Trup mal holý, so štetkou chlpov v okolí vylučovacieho otvoru, s hnedými nepravidelnými škvrnami na prednej časti žltoružového chrbta. Keby to bol kôň, povedali by sme, že je grošovaný. Vakur však bol všežravec s mimoriadne vyvinutým apetítom. Najviac zo všetkého mu však chutila šunka a červené víno... Nevedno odkiaľ ho Krva zohnala, ale rozumeli si – ako keby boli jedno telo, jedna duša. Možno zato, že aj vakur bola samica. A možno kvôli šunke a červenému vínu. Ktovie?

Medzitým už prichádzali k úpätiu kopca, na ktorom bola záhrada. Epoi začal trhať zelené krmivo pre králiky. Postupovali stále vyššie a pokým prišli až po bránku  - taška bola plná. Musel však dávať pozor, aby mu to nenásytný vakur nezožral. Mal síce takú istú trávu či ďatelinu všade naokolo, ale tej natrhanej dával prednosť.

Keď s ním šla aj Evet – a to bývalo dosť často – pomáhala mu trhať, hoci jej pomoc bolo možné považovať skôr za symbolickú.

Bolo to vnímavé dieťa, všetko ju však rozptyľovalo, všetko si všímala. Občas sa ale stávalo, že bola taká zaujatá trhaním ďateliny či trávy, že si ani nevšimla, ako sa pri tom vzniesla nad porast. Takto si podvedome pomáhala, keď porast bol príliš húževnatý. Keď sa zbadala, rýchlo sa snažila, čo aj tvrdo, pristáť na zemi a previnilo sa pozrela na Epoia. „Ocko, nehneváš sa na mňa?" spýtala sa spravidla v takej chvíli a úzkostlivo čakala na  odpoveď. Krva ju totiž za to hrešila a vtĺkala jej do hlavy, že poriadne deti nelietajú. Vyzeralo to tak, ako keby jej závidela ten rozlet a detskú fantáziu. Evet však nelietala v pravom slova zmysle, ona sa len tak vznášala vo vzduchu, ako medúza v mori.

 „Nehnevám sa, Eviatko, ty moje malé hlúpatko, veď ja ťa mám rád!" Nevedno či jej to všetko tak aj povedal, alebo si to len myslel – v každom prípade to Epoi tak cítil. A Evet celá šťastná, že môže – lietala...   

Steporis / Enča záver

  Pravdu povediac, keď už bola preč dlhší čas, Epoiovi tak trochu chýbala. Nakoniec sa vrátila. Prišla aj s frajerom navštíviť Epoia, v tom čase už živnostníka, v jeho prevádzke v priestoroch tržnice a len horko-ťažko sa dala Epoiom nahovoriť, aby ich spolu odfotografoval. Per v Riťsvete dlho nezostal. Robil doma v sanatóriu sestričku – či vlastne bračeka –  musel sa teda vrátiť do Siberu a chodiť do práce. Zato Enča nemusela – a neprekážalo jej to. Po prázdninách nastúpila opäť do školy. Napriek tomu, že už bola vyučenou krajčírkou, zamýšľala absolvovať dvojročnú nadstavbu, aby získala maturitu a širšiu možnosť uplatnenia v zamestnaní. „To je hrozné, aké predmety sa musíme teraz učiť! Načo mi to kedy bude?" – sťažovala sa Epoiovi, keď ho prišla navštíviť do tržnice. „Keby si vedel, ako ma to nebaví!" Sem-tam sa objavila i na stretávke v piatok, ale už to nebolo ono.

  Jedného októbrového rána dostal Epoi sms-ku, v ktorej mu Enča oznamovala, že skončila s ďalšou návštevou školy, pôjde sa prihlásiť na úrad práce a začne si hľadať zamestnanie... Vtedy pochopil, že jej odchod z Riťsvety sa blíži. Ako sa neskôr dozvedel, Per už v Siberi zabezpečoval prenájom bytu a zháňal pre ňu prácu.

 O niekoľko dní, v piatok, pri návrate zo stretávky, ju Epoi odprevadil až na dvor pred jej činžiak, čo inak nemal vo zvyku. Počas cesty domov sa rozprávali o tom, čo cíti k Patrikovi a čo k Perovi. Enča zostala z toho rozhovoru dosť zmätená. Do rána oka nezažmúrila, pretože vedela, že argumenty, ktoré Epoi použil v rozhovore, sú pravdivé a vďaka nim si do rána ujasňovala, ako sa vlastne má rozhodnúť. Nakoniec si so smútkom v duši zvolila istotu a pravdepodobnú možnosť rodinného života...

 Epoi si uvedomoval, že jej bdenie sčasti zapríčinil aj on svojimi rečami. Považoval však za dôležité povedať jej to, aby si ona tiež konečne urobila jasno v celej záležitosti. V kútiku srdca však dúfal, nie že sa rozhodne pre Patrika, ale že sa ešte nerozhodne definitívne pre nikoho a on bude mať dlhšie spoločnosť pri cestách domov i do mesta.

× × × × × × ×

 Medzitým sa u Paľomíra Rašelinu, alias Redaktorského (majiteľa obchodu PALOMA), uvoľnilo a Epoi sa mu mohol ísť zdôveriť so svojím raňajším zážitkom. Skôr než sa dozvieme, ako zareagoval Redaktorský na Epoiove infomácie o dnešnom ráne, bolo by vari treba povedať čo-to o Epoiovi samom a o jeho blízkych.   

Steporis / Čo-to o Enči

 Život išiel ďalej a medzičasom sa „krčmové" udalosti pohli malým krôčikom dopredu. Na jednom z pravidelných stretnutí sa ktosi z prítomných pýtal Enči na číslo jej mobilu. Počul ho aj Epoi a keď prišiel domov, uložil si ho do pamäti mobilného telefónu – ani sám nevedel, čo ho k tomu viedlo. Epoi si nebol celkom istý, či si zapamätal správne Enčino číslo, ale nemohol si to overiť jednoducho zavolaním, pretože by nevedela kto volá (nepoznala totiž jeho meno a priezvisko) a ani on nepoznal Enčino priezvisko. Navyše, aký dôvod telefonátu by uviedol? Nechal to teda na náhodu a tá sa naskytla raz, keď Enča tiež prišla na stretnutie a išli spolu domov, zároveň s Ďurim, ďalším účastníkom posedenia, ktorý však chodieval do PÍKa ešte zriedkavejšie než Enča.

 Ďuri bol spoločenský typ, vždy dobre naladený a každým obľúbený. Dôvodom jeho zriedkavej prítomnosti na piatkových stretnutiach bola vážna choroba, ktorou trpel a ktorá si vyžadovala časté návštevy chorobnice, vrátane hospitalizácie počas chemoterapie. Bol v plnom invalidnom dôchodku, ale Epoi  mu ho rozhodne nezávidel, hoci bol v tom čase nezamestnaný – s nulovou pravdepodobnosťou nájsť si v svojom veku zamestnanie.  A to ešte netušil, že Ďuriho dni boli už zrátané...

 Počas spoločnej cesty domov zišlo teda Epoiovi na um, že vyskúša nové telefónne číslo – a tak ho použil. Ukázalo sa, že pamäť mu slúžila dobre, pretože Enča vytiahla mobil a celá udivená tým, že jej volá neznáme číslo, chcela sa ozvať. Epoi rýchlo prerušil zvonenie a priznal sa, že zvonil on. Začudovala sa, odkiaľ získal číslo. Neuvedomila si totiž, že pred nejakým časom ho sama dávala komusi v PÍKu. Ale keď už to bolo takto, uložila si aj ona Epoiove číslo do mobilu, hoci bola rovnako ako on presvedčená, že ho používať nebude. Veď načo aj?

 Po nejakom čase však dostal raz v piatok Epoi sms-ku od Enči, v ktorej sa ho pýtala, či bude stretnutie v PÍKu a či v prípade, že on naň pôjde, počká ju pri najbižšej potravinovej samoobsluhe. Príjemne ho to prekvapilo, a šli teda do mesta spolu. Postupne sa to stalo zvykom. Keď Enča mala chuť a možnosť ísť na piatkové stretnutie, poslala sms-ku Epoiovi a zišli sa pri obchode. Jej vyhovovalo, že prichádzala do PÍKu s niekým a Epoi aspoň nešiel sám – a to koľkokrát aj domov. Toto občasné stretnutie sa po čase akosi samo rozšírilo aj na kratučké rozhovory s útržkami informácií o sebe – počas spoločnej chôdze a na zopár sms-iek o čomkoľvek, čo sa toho druhého práve týkalo. <<

 Zaujímavé boli ich vzájomné rozhovory po formálnej stránke: Enča mu vykala, Epoi jej nevykal. Z toho však nevyplývalo automaticky, že by jej tykal. On jej ani netykal. Jednoducho fomuloval svoje vety tak, aby sa vyhol použitiu zámena, prípadne slovesa v druhej osobe či už množného, alebo jednotného čísla. Po nejakom čase sa však stalo, že mu Enča (a či Enka, ako ju v duchu nazýval) v sms-ke zatykala (možno omylom, možno úmyselne) a Epoiova reakcia bola jednoznačne kladná. Už  mal dosť tých neutrálnych fomulácií a giest. Keď prešli na vzájomné tykanie, stala sa spontánnosť Enkiných reakcií zrejmejšia. Okrem toho Epoi kladne hodnotil, že sa nemaľuje, nefarbí si vlasy, nemá namiesto nechtov neprirodzené pazúry, nečmára si po tvári namiesto obočia – že je skrátka normálna a tým v tejto nenormálnej dobe výnimočná.

 Epoi vždy oceňoval na ľuďoch to, čo je v súčasnosti také zriedkavé - všetko normálne. (Čiže na 95% prirodzené. Tých 5% neprirodzeného, považovaného Epoiom tiež za normálne, boli napríklad okuliare a kontaktné šošovky, načúvacie prístroje pre ľudí s poruchou sluchu, vozíky pre ochrnutých, protézy končatín a biele paličky či slepecké psy pre nevidiacich. Skrátka, väčšinou umelé veci, ktoré však pomáhajú vylepšiť kvalitu života handicapovaným ľuďom a aspoň čiastočne tak vyrovnať ich šance v tejto bezohľadnej, sebeckej a na úspech /vyjadrený najmä výškou bankového konta/ zameranej spoločnosti.)   

× × × × × ×

  Prišli letné prázdniny a počas nich sa Enča vytratila z Riťsvety ako dym. Epoi sa až oveľa neskôr od nej dozvedel, že vlastne ušla z domu do Siberu – k Perovi. Ten býval síce u rodičov, ale prijali ju tam všetci dobre, ako mu napísala neskôr v sms-ke. Ťažko povedať či utiekla skôr z domova, od rodičov, alebo pred Patrikom, ktorému dovtedy adresovala viacero listov intímneho charakteru (Patrik  tiež býval v Riťsvete a postoj Enky k nemu bol rozporuplný. Keď mala možnosť sa s ním stretnúť /a to bol ten dôvod, prečo chodievala do krčmy/, bola by sa mu najradšej vrhla do náručia, ale na druhej strane ju brzdila skutočnosť, že už si medzitým vytvorila nový vzťah a nechcela sa dobráckemu Perovi „odvďačiť" takouto mincou.) Do úvahy pripadala ešte možnosť, že utekala pred niečím, alebo niekým iným...

Steporis / Enča, Šaman

 Btw, Enča... V piatok podvečer mával Epoi vo zvyku vybrať sa do miestneho pohostinstva mestského typu, nazývaného PÍK. Viacerí udatní obyvatelia Riťsvety sa nad týmto názvom pozastavili, vypili si jedno až desať pív, ale potom (ako to už v takýchto prípadoch býva  zvykom) zasa neohrozene pokračovali vo svojej ceste – hoci neraz so značnou námahou. Epoi mal pre tento originálny názov pohostinstva mestského typu vlastné vysvetlenie. Často hovorieval: Je to vlastne REPÍK, ibaže prvú slabiku ktosi odstránil...  Koniec koncov, pri asi 140 pohostinstvách, kaviarňach, reštauráciách, baroch a herniach bol už pomaly problém s vymýšľaním názvu zariadenia – takže (re)PÍK bol rovnako dobrý ako (re)BARBORA, MO(re), ESP(re)SO, či klasická KAVIA(re)Ň.

PÍK mal pred budovou, kde sídlil, útulné posedenie „v lone mestskej prírody". Tam sa mohli pravidelní i náhodní štamgasti dosýta nahltať prachu cesty a zhlboka sa nadýchať výfukových plynov z áut, ktoré sa pohybovali sotva dva-tri metre od nich.

 V takomto čase sa tam v letnom období stretávala každý piatok spoločnosť ľudí, ktorí tvorili rôznorodú zmes osudov, výzorov, túžob. Časť z nich inklinovala k určitému druhu hudby, navonok sa to prejavovalo napríklad dlhými vlasmi mužov a čiernym oblečením osôb všetkých pohlaví. Zväčša pohŕdali bezplatnou dávkou splodín z áut a vylepšovali si vzduch, ktorý dýchali, ďalšou dobrotou – dechtovo-nikotínovým sajrajtom z cigariet. Zlomyseľný vietor im však občas túto lahôdku odfúkol a umožnil tak „trápnym nefajčiarom", aby si tiež zafetovali karcinogény – a to (aká to nespravodlivosť...) celkom bezplatne!

 Epoia na tieto stretávania pozval kedysi Šaman. Po absolvovaní niekoľkých takýchto stretnutí Epoi  postupne vyrozumel, že spojovacím prvkom  rôznorodej piatkovej spoločnosti bol práve tento dlhovlasý a bradatý, ani nie 50-ročný „mladík". Šaman, ako ho nazývali, bol častokrát jediným dlhovlasým v krčme a pravdepodobne bol na to i primerane hrdý. Také bezvýznamné detaily, ako redšie a už i  šedivejúce vlasy, mu nespôsobovali žiaden problém pri udržiavaní takéhoto imidžu. Naprostý kontrast k nemu, ale aj k ďalším návštevníkom tohto kultúrneho zariadenia, predstavovalo Ženodievča alebo – ako ju skrátene volali – Ženča a neskôr Enča. Nefajčila, nepila pivo, nepoužívala v reči vulgárne výrazy, pred sebou mala spravidla šálku ovočaju či pohár čapokoly. Väčšinou mlčala a ozvala sa len vtedy, keď upresnila v práve prebiehajúcom rozhovore názov kapely či skladby. Od prvej chvíle, ako ju uvidel, rozmýšľal Epoi nad dôvodom jej návštev pohostinstva. Bola tak odlišná! Ale to bol koniec koncov i on, takže v tomto sa od seba veľmi nelíšili. Inak sa však, pochopiteľne, líšili v mnohom.

 Epoi zvykol Šamana odprevadiť k autobusu MHD. Šaman totiž býval na periférii mesta a zvyčajne chodieval domov autobusom okolo pol ôsmej večer. Niekedy ho odprevádzali aj ďalší účastníci piatkového stretávania – keď sa rozhodli, že tentoraz výnimočne nebudú mulatovať až do rána. Raz tam bola aj Enča. Keď už sa Šaman s Epoiom i Enčou rozlúčil a chystal sa nastúpiť do autobusu, povedal im: „ A prečo vy dvaja nejdete spolu? Veď máte spoločnú cestu." Tak teda šli a Epoi v rozpakoch mlčal. Veď čo už len mohol povedať osemnásťročnému dievčaťu, on, pokročilý päťdesiatnik... Okrem toho, nechcel sa jej vnucovať svojimi rečami. Nevedel o nej nič okrem začutého krstného mena a prázdne reči sa mu nevideli byť vhodné na rozhovor. Napokon trápnu situáciu zachránila Enča, keď sa začala s ním o čomsi rozprávať. Rozhovor však netrval dlho, pretože medzitým sa už priblížili k Epoiovmu bytu a on sa s ňou rozlúčil.    

Steporis / Riťsvetská tržnica a bolestnica

 Epoi mal tentokrát smolu. U Paľomíra bolo množstvo zákazníkov a najviac „zdržiavali premávku" akísi vidiečania z ktorejsi obce Riťsvetskej doliny. Tí kupovali, akoby už nikdy nemali pricestovať do mestečka, alebo akoby Paľomír, alias Redaktorský, už končil so živnosťou a v okruhu 200 km podobný tovar nemali... 

 Epoi stál teda zatiaľ v uličke medzi predajnými boxmi mestskej tržnice, zaujatý rozhovorom s Tojesilou Ľubenôčkovou. Netreba bližšie určovať o ktorú tržnicu sa jedná, pretože v mestečku Riťsveta postavili iba túto jednu jedinú – svetový unikát. Aj to si mohli otcovia mesta odpustiť, pretože postaviť uzavretú, nevetrateľnú tržnicu – ešte k tomu na poschodí, v tesnom susedstve vonkajšieho trhoviska (!) – na to už musel mať ktosi mimoriadne bujnú predstavivosť, alebo dostatočnú dávku drzosti a nedostatok dôvtipu. Vyberte si sami pravdepodobnejšiu verziu. Po rokoch radnica konečne pochopila, že v budove nebude trh nikdy fungovať a vymurovala vnútri akési klietky, ktoré následne začala prenajímať drobným živnostníkom.

 Riťsvetská tržnica pripomínala pohyblivé panoptikum, v ktorom sa striedali exempláre – jedna radosť. Napríklad taký Pán Dokonalý. Svojím výzorom nezaprel, že mu v žilách koluje aj krv ázijských kočovníkov, ktorí kedysi dávno pricválali do týchto končín cez Turecko a Albánsko a živili sa – akože ináč – krvavými nájazdmi na domáce  obyvateľstvo. Vysoký, čiernovlasý, ale najmä dokonale arogantný ku každému okolo seba. Jeho mužský predok tu buď kedysi zostal a do Ázie sa už nevrátil, keď dostali zaslúžene na frak, alebo iba zanechal semeno v jednej z tunajších vagín. Pán Dokonalý (ako si ho Epoi pomenoval) svoj pohŕdavý postoj ku všetkým „domorodcom", od ktorých sa líšil i výzorom, dával sústavne a intenzívne najavo. Je preto nepochopiteľné, že si ho tí „domorodí plebejci" zvolili za predsedu miestnej organizácie akejsi politickej strany. Do záhradkárskych potrieb (Paloma) chodieval tak dvakrát do mesiaca, aby mohol Paľa skritizovať, čo všetko nemá v obchode - a občas si aj niečo kúpiť.

Alebo Pán Dôležitý. Ten zase prichádzal tak raz-dvakrát do týždňa, aby postupne v každej predajničke dal okázalo najavo, že ovláda rôzne predpisy, vyhlášky a nariadenia a beda! tomu, kto by ich nebodaj nedodržiaval!! Kľudne by mohol robiť nejakého inšpektora.

Zvykol sa objaviť, najmä v letných mesiacoch, aj Zolo. Ten spravidla prinášal Paľovi polovice nezrelej dyne (tie získal od trhovníkov, ktorí by ich boli inak vyhodili do kontajnera) a núkal mu ich na predaj. Keď to urobil prvýkrát, Paľo sa nad ním zľutoval, dal mu  nejaké peniaze a potom sa ho už nevedel zbaviť...

Prvenstvo, aspoň čo sa týkalo frekvencie návštev tržnice, však držala Ohňovláska. Prichádzala do areálu denne – občas i dvakrát za deň. Zažiarila svojím umelým červeným účesom, pozorne obišla všetky predajné boxy, nič nekúpila,  sem-tam sa i na niečo spýtala a spokojná zase odišla.  

× × × × × ×

 V každom prípade si Epoi pri spomínanom rozhovore ani nevšimol, že brat Paľa, majiteľa PALOMY, mu prešiel kolieskom vozíka, na ktorom viezol vrecia slnečnice a vtáčieho zobu, cez nohu a oddelil mu tak časť chodidla i topánky. Až keď mu krvný tlak viditeľne klesol, uvedomil si Epoi, že čosi nie je v poriadku. Zavolal preto z posledných síl na Paľobrata:„Prines Nohaglue!" a padol do bezvedomia a úhľadnej mláky červenej farby. Tak sa stalo, že Epoi nepočul prezváňanie svojej kamarátky, a teda nemohol jej ani odzvoniť.  Pri páde na podlahu sa mu mobil rozdelil na dve časti. Batéria zaletela až do kúta a mobil sa vypol.

 Paľobrat prilepil Epoiovi oddelenú časť nohy i topánky späť a pošúchal rukou konárik šteklivého dreva (jednalo sa o Šteklivník zvláštny, Chichidendron extraordinarius PAB.). Keď dosiahol spojenie, zobral so sebou aj Epoia, ktorý bol ešte stále v bezvedomí. V bolestnici ho zaniesol priamo na krvavé oddelenie. V celej budove sa orientoval, ako doma.

 „Čo sa mu prihodilo?" spýtal sa údržbár na príjme, keď ho tam videl len tak ležať.

 „Maličkosť, iba vykrvácal. Má skupinu A₂B Rh+", odvetil s úsmevom Paľobrat a šiel vybrať dogovi z papule šteklivé drievko. Dogo, ktorému dávali zožrať rôzne zvyšky po operáciách, nehodiace sa na prípravu jedál ubytovaným chorobničným pacientom, mal totiž jednu nie práve najlepšiu vlastnosť: nielenže všetko bral do papule, ale navyše všetko sa snažil rozžuvať, rozhrýzť – skrátka analytická povaha.

 Paľov brat počkal pokým do Epoia natankovali potrebné množstvo tekutiny, odoslali ho na resuscitáciu, kde ho prebrali opäť k životu – a už sa aj teleportovali všetci traja (i s dogom Dunčom) späť do budovy tržnice. Celé intermezzo netrvalo viacej než hodinu.

 Keď sa svojho času na tržnici pýtali Paľobrata, prečo sa on, ako brat Paľomíra Rašelinu, volá priezviskom Dovozec – veď majú hádam rovnakých rodičov – odpovedal presvedčivo a s nefalšovaným údivom nad takou samozrejmosťou: „Predsa máme každý celkom inú adresu bydliska aj odlišné zamestnanie, dokonca aj vek  máme rozdielny... A to sa vám nevidí nezvyčajné?" Čudujsasvete – nevidelo..

„Kde sme to prestali"? spýtal sa Epoi, keď sa prebral z bezvedomia. Uvedomil si, že nemá pri sebe mobil. Po chvíli spoločného hľadania sa im nakoniec mobil podarilo dať dokopy. Keď ho Epoi zapol, ozvala sa vzápätí sms-ka oznamujúca zmeškané dva hovory od Enči. Všetko je v najlepšom poriadku, svet je opäť vo svojich koľajach – pomyslel si Epoi.

Steporis / 2. časť

Poučné rap-blues o nočnom živote robotníka pracujúceho na 3 zmeny, ktorý žije v jednom celkom malom mestečku nazývanom Riťsveta a o jeho radosti, keď nemusí ísť do nočnej..

Nebo je dnes bez hviezd, slepé sťa patróna,

dívam sa, pozerám – ta dolu z balkóna.

Lampy zas nesvietia, "šetria sa náklady",

v diaľke sa črtajú len tmavé záhrady.

Refr.: Tou tmavou ulicou kráčať, ach, beda mi!

 Viesť budem monológ s tmavými lampami

o tom, či zasvietia do rána aspoň raz,

alebo, ako vždy, vykašlú sa na nás..

V takomto prostredí zlodeji majú raj,

ty sa však, človeče, do nočnej ponáhľaj!

Ak sa ti podarí prejsť všetky úskalia,

stihneš prísť načas a – možno ťa pochvália..

Refr.: Zas tmavou  ulicou kráčať, ach, beda mi!

Opäť viesť monológ s tmavými lampami

o tom, či zasvietia do rána čo len raz,

alebo, ako vždy, vykašlú sa na nás..

Nebo je zas bez hviezd, slepé sťa patróna,

ja sa však nedívam už dolu z balkóna.

Zajtra si do práce naklušem o druhej,

keď sa z nej vrátim späť, vtedy mi bude hej!

Refr.: Čas tmavou ulicou už kráčať nedá mi

ani viesť dialóg s tmavými lampami

o tom, či zasvietia do rána aspoň raz,

a či sa, ako vždy, vykašlú zas na nás..

Bisťu dade! Ou jéé!!

Do pipíka! Ako mám myslieť na tieto brkotiny, keď mám doma bazén?!? hromžil v duchu Epoi a cítil, že dnes by z neho zamestnávateľ veľa osohu nemal. "Beriem si na dnes dovolenku" – povedal riaditeľovej sekretárke, keď  jej priniesol vypísaný dovolenkový lístok.

Komu sa s tým môžem zdôveriť, aby ma nepovažoval nebodaj za blázna? - premýšľal, keď vychádzal zo závodu. Nohy ho samé niesli k Paľomírovi do obchodu. Nie som si istý, či mi uverí, ale aspoň to neroztrúbi do sveta.

Paľomír Rašelina predával (a Epoi mal podozrenie, že niekedy aj vyrábal) žartovné predmety, prášky, kamienky i tekutiny – ba dokonca aj plyny (tým nemyslím bežné merkaptány a iné voňavé ingrediencie, ktoré v každom z nás vyrábajú zo zvyškov potravy baktérie).Tieto výrobky dokázali spôsobiť kupujúcim veľkú radosť – pokiaľ ich použili tým správnym spôsobom. Naopak – postihnutí mali často nepochopiteľne hlavu v smútku, pokiaľ im nezišlo na um, že by mohli na oplátku aj oni spôsobiť niečo podobne veselé tým snaživým dobrákom. Hneď sa im potom zlepšila nálada a viditeľne dvihlo sebavedomie. A tak obchody prekvitali stále viac a viac..Skoro všetci boli spokojní a v celom mestečku, s poetickým názvom Riťsveta, vládla dobrá nálada a očakávanie, že nabudúce sa prihodí ešte čosi lepšie, než doposiaľ. O čo vlastne išlo?  

Paľov obchod sa nazýval pôvodne "Paľo má". Nejaký dobrák mu však odstránil z názvu firmy mäkčeň a dĺžeň, takže vzniklo Paloma. A toto pomenovanie sa ujalo. Majiteľ ponúkal v obchode rôzne prípravky na ničenie nepríjemnej buriny či škodlivého hmyzu, proti kadejakým chorobám a plesniam, ďalej hnojivá (aj hovnivá), semená (výlučne rastlinné – bol totiž nemoderný a svojej žene verný) a rôzne náradie či črepníky a kvetináče. Niektorí "dobrodinci" však prišli na to, že sa dajú celkom nenápadne zlikvidovať stromy, kríky, alebo iné pestované rastliny – použitím nadmernej koncentrácie umelého hnojiva, postrekom totálnym herbicídom, prípadne aj také neodolateľné "lahôdky", ako zalievanie kyslomilných rastlín vápenatým hnojivom, resp. postrek včelstiev insekticídmi. Fantázii sa medze nekládli a vynachádzaví ľudia objavovali stále nové a nové žarty, o ktorých sa potom v celej Riťsvete dlho rozprávalo.

Obľúbenou fintou bolo v noci, pri svetle mesiaca, baterky či mobilu, vykopať milovanému susedovi v záhrade napríklad čerstvo posadenú fazuľu a nahradiť ju semenami inej popínavej rastliny... Viete si predstaviť, akú radosť mal potom záhradkár, keď mu namiesto fazule obrástli palice pupencom, či inou "dobrotou"! A to nehovorím o radosti autora takéhoto žartu..

Pravda, našli sa aj takí úzkoprsí Riťsveťania, ktorí nemali až tak vyvinutý zmysel pre humor a fantáziu, a teda používali výrobky zakúpené v Palome do slova a do písmena len na to, na čo boli oficiálne určené. Tí však predstavovali len celkom bezvýznamnú, asi 99%-nú menšinu obyvateľstva. Každý predsa vie, že písanému slovu (a keby len tomu!)sa nedá veriť. Je to podobné ako s predpoveďou počasia. Keď meteorológovia očakávajú dážď, kľudne môže človek nechať dáždnik odpočívať doma – a naopak. Veď čo horšie sa už len môže komu stať? Maximálne zmokne.

Steporis / Sen na úvod

 Epoi sa z posledných síl predieral hustým porastom machu a snažil sa utiecť pred akousi nenažranou pandravou, ktorá sa k nemu hrozivo približovala. Už sa ani neobzeral – tak zreteľne ju počul šramotiť za sebou. Doškriabaný, boľavý, vystrašený a nevýslovne unavený... sa prebudil a s úľavou si vydýchol. Tentokrát opäť nebezpečenstvu ušiel! Dokedy ešte sa mu bude dariť utiecť pred tou hrozbou?

 Ešte nie úplne zobudený musel vstať z postele – mechúr sa neodbytne hlásil o slovo. Potme sa obul a obliekol si župan. Bol tak navyknutý ešte z čias, keď mal rodinu a nechcel zobudiť manželku, pretože vstával ráno do práce skôr než ona. Zdalo sa mu to už neuveriteľné, že kedysi vstával ráno o pol štvrtej, aby ešte pred odchodom prichystal deťom raňajky, pravdaže bez nápoja – ten by vychladol. Potom sa vybral do záhrady, ktorá bola asi 350 metrov od jeho bytu. Chôdza do prudkého kopca ho pravidelne prebrala, po ospanlivosti ani stopy. Poodomykal sliepky a králiky, dal im krmivo a vodu a potom už mohol ísť do práce. To však už niekoľko rokov nebola pravda.

 Len si povzdychol, otvoril dvere do obývačky a prekvapený musel prižmúriť oči pred záplavou svetla. Nechápal to, veď každý večer pred spaním vždy najprv starostlivo všetko pozhasínal... To však nebolo jediné prekvapenie, ktoré ho v to ráno čakalo. Mal šťastie, že ho prudké svetlo vo dverách zastavilo, pretože inak by bol spadol do – vody. Obývačka (pôvodne s rozmermi 5 aj pol krát 3 aj pol metra) mala odrazu rozlohu ako olympijský bazén. Nech sa však pozeral kamkoľvek a akokoľvek pozorne, nikde nevidel žiadny chodník ani plošinu, po ktorej by sa dalo prejsť suchou nohou. Voda bola všade, od múru k múru, v oboch smeroch. Ak sa chcel dostať do kúpeľne a na WC, v tej rozospatosti si na iný spôsob ani nespomenul, musel sa najprv vyzliecť a ponoriť sa do lákavej vlažnej, čistulinkej, modrozelenej, aj keď chlórovanej vody. Pôžitok z nej mu narúšali len štípajúce drobné odreniny, ktoré mal na rukách i nohách od toho, ako sa predieral machorastmi, keď utekal pred pažravou larvou.

 Nakoniec sa v kúpeľni dôkladne poutieral, obliekol si tepláky a zišiel dolu do pivnice. Mal tam odložených zopár foršní. Najdlhšiu z nich si vybral a vyšiel s ňou po schodoch do bytu. Ako ju začal posúvať ponad vodu, navidomoči sa predlžovala, až nakoniec dočiahla na prah spálne! Že by som sa ešte celkom nezobudil? hútal v duchu. Veľmi však nechcel strácať čas, pretože sa ponáhľal do práce.

 Pracovnú dobu mal síce od šiestej do druhej, ale prichádzal do práce už o pol šiestej, zašiel sa do závodnej jedálne za lacný peniaz naraňajkovať, potom prišiel späť do redakcie a urobil si kávu. To všetko stihol ešte pred oficiálnym začiatkom zmeny – niežeby sa bál nejakého postihu za nedodržiavanie pracovnej doby, ale do tejto práce chodil rád. Predtým prešiel viacerými zamestnaniami a vedel si vážiť skutočnosť, že robí prácu, ktorá ho zatiaľ najviac baví.

 "Štvorku, päťku si prosím" - povedal celkom zbytočne. Cajti na vrátnici aj tak vedeli, ktoré kľúče potrebuje. Odložil si vnútri veci a šiel sa naraňajkovať do jedálne. Po návrate do kancelárie si pripravil kávu – deň sa mohol začať. Vyložil si na stôl zatiaľ nespracované materiály do najbližšieho čísla riťsvetských závodných novín BOBKOVÝ LIST a pokúšal sa sústrediť na obsah príspevkov. Najmä jeden z príspevkov mu padol do oka – s úžasom čítal: